VÝVOJ DUCHOVNEJ KULTÚRY RUSÍNOV-UKRAJINCOV NA SLOVENSKU PO DRUHEJ SVETOVEJ VOJNE

Bezprostredne po oslobodení východného Slovenska Červenou armádou bola 1. marca 1945 založená v Prešove Ukrajinská národná rada „Prjašivščiny“ (UNRP). Už v prvom čísle jej tlačového orgánu „Prjašivščina“ bola jasne sformulovaný národný program Rady:

„Na území Zakarpatskej  Ukrajiny a Prešovského kraja (Prjašivščiny) žije jeden a ten istý národ.  Niet pochýb, že tento národ je súčasťou maloruského – ukrajinského národa. Nakoľko všetok maloruský národ prijal názvu „ukrajinský“, aj my, v Prešovskom kraji, na dôkaz našej jednoty s veľkým ukrajinským národom, prijali sme názov „ukrajinský“. Keď sme  ten istý národ ako národ Zakarpatskej Ukrajiny, západnej Ukrajiny a Sovietskej Ukrajiny, nemôžeme sa ináč nazývať, ako sa nazývajú naši  pokrvní bratia… Delegáti  ukrajinských okresov Prešovského kraja  na svojom zjazde 1. marca 1945, ktorý sa konal v Prešove, celkom  otvorene a zreteľne vyhlásili, že v budúcnosti navždy  sa pre Rusnákov, Lemkov, Rusínov prijíma  pomenovanie – Ukrajinec, ukrajinský“.

Aj napriek tomuto vyhláseniu kultúra Rusínov-Ukrajincov na Slovensku, ktorá sa vyvíjala búrlivým tempom, mala takmer vyložene ruskojazyčný charakter. V Prešovskom kraji všetky základné a stredné školy boli ruské ( „русские“). Vyučovalo  sa z ruských učebníc. Takmer všetky noviny a časopisy boli ruskojazyčné. Rozhlas oslovoval  ukrajinské  obyvateľstvo v ruštine. Písomné záležitosti UNRP sa vybavovali v ruskom jazyku. Dokonca väčšina predstavení Ukrajinského národného divadla  sa hrala v ruskom spisovnom jazyku. Tieto inštitúcie  len podľa názvu boli ukrajinské, aj naďalej v nich  prekvitalo moskvofilstvo  dorevolučného  typu, ktoré v skutočnosti brzdilo vývoj kultúry.

Na začiatku 50. rokov sa v Prešovskom kraji začína proces národného uvedomenia obyvateľstva. Ukrajinské školy, v 50-80 rokoch vychovala celú generáciu mládeže, ktorá mohla úspešne pokračovať vo vzdelávaní sa v stredných školách, priemyslovkách, vysokých školách. Nebývalý rozvoj dosiahla ľudová umelecká tvorivosť, o čom svedčia festivaly vo Svidníku, Kamienke, Medzilaborciach, Stakčíne a v celom rade iných mestách a dedinách kraja.

Vzniká miestna ukrajinská literatúra s registrovanými  spisovateľmi a stovkami kníh. Na profesionálnu úroveň sa dostáva ukrajinská žurnalistika a rozhlasové vysielanie. Katedry  ukrajinského jazyka a literatúry pri Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach ( teraz Prešovská univerzita) pripravili stovky odborníkov a Vedecko-výskumný ústav pri katedre  sa stal  popredným  strediskom ukrajinistiky na Slovensku. Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku sa stal najvýznamnejším múzeom  mimo Ukrajiny. Stručne povedané,  tzv. „ukrajinizácia“ priniesla nepopierateľné  pozitívne výsledky vo všetkých oblastiach kultúry.

Bohužiaľ, napriek snahám sa nepodarilo vštepiť  všetkým vrstvám  obyvateľstva   ukrajinské sebaurčenie. Pri sčítaní ľudí jeho počet nerastie (akoby sa dalo očakávať), ale znižuje sa. Dokonca aj v tých rusínsko-ukrajinských obciach, kde sa obyvateľstvo ešte za Rakúsko-Uhorska a za prvej ČSR hrdo hlásilo k ruskej (rozumej ukrajinskej) národnosti (a takýchto dedín je  na východnom Slovensku ešte aj teraz 260),  v povojnovom období  to isté obyvateľstvo  sa zväčša hlásilo k slovenskej národnosti. To viedlo k poklesu počtu ukrajinských škôl, zmenšeniu nákladu ukrajinskej tlače, kníh a pod.

Hlavnou príčinou negatívneho vzťahu  obyvateľstva k ukrajinskej národnosti boli skryté obavy. Obavy z možnej deportácie z rodného kraja ( ako sa to dialo v susednom Poľsku, kde  v rokoch 1945-47 ukrajinské obyvateľstvo juhovýchodných pohraničných regiónov Poľska bolo vyvezené do Sovietskej Ukrajiny a západného Poľska). Obavy z pripojenia  územia Prešovského kraja k Sovietskemu zväzu, kde  životná úroveň a osobná sloboda boli  na oveľa nižšej úrovni než v Československu. netreba zabúdať, že pojem „Ukrajinec“ v druhej polovici 40 a v 50. rokoch stotožňovali s termínom „banderovec“, a „banderovci“ v tom čase v masovokomunikačných prostriedkoch boli vykreslení tými najčernejšími farbami – ako banditi, teroristi, hrdlorezi. Pripisovali im zločiny, ktorých sa nikdy nedopustili, napríklad krviprelievanie v dedine Kolbasov v decembri 1945, kedy bolo zabitých jedenásť Židov. V neposlednej miere to bola bezperspektívnosť využitia ukrajinského jazyka v praxi, ktorý aj v Sovietskej Ukrajine sa ocitol v závoze (prím hrala ruština).

Pred sčítaním ľudí v roku 1991 Vláda Slovenskej republiky, aj napriek protestom Zväzu Rusínov-Ukrajincov Slovenskej republiky a iných organizácií, rozdelila národnosť, ktorá celé stáročia  tvorila celok, na  dve skupiny – Rusínov a Ukrajincov, čo vonkoncom neprispelo ku konsolidácii tejto národnostnej menšiny.

Nižšie uvádzame prehľad vývoja duchovnej kultúry Rusínov –Ukrajincov od roku 1945 po súčasnosť. Aby sme zdôraznili autochtónnosť a vek  dejateľov kultúry, zväčša pri nich uvádzame miesto ich narodenia, rok narodenia a smrti. Takmer všetky publikácie, v ktorých sa neuvádza miesto  vydania, boli vytlačené v Prešove.

                                      Kultúrno-osvetové organizácie

Ešte počas vojny pri UNRP  bolo zriadené oddelenie školstva a kultúry, ktorý viedol umelec Dezyderij Myllyj (1906-1971), rodák  z Kyjova (okres Stará Ľubovňa)  Hlavnou úlohou oddelenia bola obnova vojnou zničených škôl, kultúrnych domov  a taktiež obnova predvojnových občianskych združení, ktoré boli zakázané počas tzv. slovenského štátu.

Prvým z nich bolo  rusofilské Spoločnosť Alexandra Duchnoviča (Obščestvo Alexandra Duchnoviča) v Prešove, ktoré v rokoch 1946-1947 organizovalo so zjavným úspechom tzv. Dni ruskej kultúry v Prešove, Stropkove, Bardejove, Svidníku, Medzilaborciach, Topoli a inde.V Prahe už 11. decembra 1945 došlo k obnove rusofilského Obščestva karpatorusskych studentov „Vozroždenie“ (predseda Ivan Šelepecký z obce Bukovce – 1907-1976), v Bratislave – Obščestvo imeni Dobrianskoho, v Brne  – Obščestvo „Verchovina“, v Košiciach – Obščestvo studentov Prjaševščiny, V roku 1947 sa zjednotili do Centraľnoho sojuza russkych a ukrajinskych studentov (predseda Ivan Pieščak z Veľkého Lipníka).

Najmasovejšou mládežníckou organizáciou bol Sojuz molodeži Karpat (SMK), založený 24. mája 1945 v Prešove ( v roku 1946 na prvom zjazde SMK za predsedu bol zvolený Andrej Suško z Kalinova (1917-1995),  za tajomníka – Jozef  Sopko z Dubovej (1914-2000). V5O. rokoch obaja boli stíhaní. V roku 1949 SMK registrovala už 10 391 členov v 318 základných organizáciách. Súčasťou SMK bola aj Pionierska organizácia (Pionierska orhanizacia), založená v roku 1947, ktorá  v roku 1948 mala 9 609 členov. Pri SMK úspešne pracoval Súbor piesní a tancov (Ansambľ pisni i tancju), ktorý v roku 1947 veľmi úspešne  reprezentoval Prešovský kraj na Celosvetovom festivale demokratickej mládeže v Prahe.

Po komunistickom prevrate vo februári 1948  všetky tieto organizácie (včítane UNRP) boli likvidované a na ich základe v roku 1954 vznikol Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich (KZUP). Jeho prvým predsedom  bol Peter Babej (1900-1979) z obce Štefurov. Bola to organizácia s ukrajinskou orientáciou. Už v roku 1954 pri miestnych organizáciách KZUP pracovalo 192 krúžkov ukrajinského jazyka, v ktorých sa učilo 2 806 poslucháčov. V roku 1958 to už bolo 202 krúžkov (3 417 poslucháčov). Okrem výuky ukrajinského spisovného jazyka členovia krúžkov sa oboznamovali s ukrajinskou históriou, literatúrou a kultúrou. Pri KZUPe v tom čase pracovalo vyše 200 dobrovoľných lektorov. Základné prednášky vychádzali ako nízkonákladové vydania. V roku 1967 pri KZUPe bola založená Vedecko-populárna knižnica, v ktorej do roku 1989 vyšlo 20 kníh.

Značný úspech dosiahol KZUP v oblasti ľudovej umeleckej tvorivosti. Pri mnohých dedinských a mestských organizáciách KZUPu existovali krúžky ľudovej umeleckej tvorivosti. V roku 1981 bolo 176 takýchto krúžkov. Zväčša to boli hudobno-e krúžky (71) a tzv. folklórne skupiny (24). Tie najlepšie po regionálnych  a okresných prehliadkach sa zúčastňovali Slávnosti kultúry Rusínov-Ukrajincov Slovenska, ktoré od roku 1956 (výnimkou je prvý ročník tohto podujatia, ktoré sa konalo v roku 1955 v Medzilaborciach) sa každoročne konajú vo Svidníku. V programe Slávností vystúpilo 1 000 – 1 500 milovníkov folklóru pred 10-40 tisícovým obecenstvom. Od roku 1967 sa v Kamienke koná  každoročný festival folklóru Rusínov-Ukrajincov Slovenska (prvý sa konal pod názvom Festival ukrajinskej estrády v roku 1966 v Starej Ľubovni) a od roku 1973 prehliadka ľudových piesní makovická struna v Bardejove (od roku 2006 aj v Prešove). Každý druhý rok ( od roku 1974) sa konal festival modernej hudby Na krídlach melódií v Stakčíne. Bohužiaľ, v 90. rokoch zanikol.

Do začiatku  50. rokov v duchovnej kultúre Rusínov-Ukrajincov prevládal ruský duch. najrozšírenejším ľudovým hudobným nástrojom bola balalajka. V mnohých dedinách boli balalajkové kapely a ich hlavným repertoárom boli ruské piesne. Veľkým popularizátorom balalajky a ruskej piesne v Prešovskom kraji bol Alexander Ľubimov (1898-1976) z donských kozákov, ktorý v roku 1952 ako učiteľ pedagogického gymnázia v Medzilaborciach vydal päťtisícovým nákladom zborník Piesne pre materské školy, základné školy a pionierov (Pesni dlja detskoho sada, načaľnoj školy i pionerov), ktorý bol  schválený Referátom ukrajinských škôl v Bratislave. Zborník obsahoval 167 ruských ľudových a autorských piesní a deväť ukrajinských. Z ukrajinských piesní sedem boli v preklade do ruštiny a iba dve  (Oj za hajem, hajem a Oj chodyla divčynoňka berežkom) v origináli. Z hudobného folklóru Rusínov-Ukrajincov, ktorým bol zborník A. Ľubimova  v prvom rade určený,  nie je žiadna pieseň. Vzťah k miestnemu folklóru tohto obyvateľstva bol v tom čase zjavne pohŕdavý. K zmene dochádza až po založení KZUPu, keď bolo vydaných  vyše päťdesiat zborníkov ľudových piesní s melódiami a s presným zachovaním ich jazyka. takou prvou lastovičkou v tomto smere bol zborník ľudových piesní pre zmiešaný a ženský zbor, ktorého zostavovateľom bol Juraj Cimbora (1919-1989) zo Svidníka. Zborník obsahoval 83 piesní v umeleckom spracovaní, z ktorých 64 boli ukrajinské a 19 ruské. Polovica z ukrajinských – boli to miestne ľudové piesne; deväť z nich v aranžmáne zostavovateľa.

K najvýznamnejším zborníkom miestneho folklóru patrí trojdielny zborník Ukrajinské ľudové piesne Prešovského kraja (I. diel – 1958, zost. Juraj Kosťuk – 1912-1998); II.diel – 1963, zost. Juraj Cimbora; II. diel – 1977, zost. Andrej Duleba – 1919-2009). Okrem toho každý z nich vydal ešte množstvo ďalších  zborníkov piesní.

Detský folklór Rusínov-Ukrajincov obohatila zbierka  Ej, detičky, dajte rúčky (Hej, ditočky, dajte ručky) Andreja Kucera (1936) zo Svetlíc a iné repertoárové zborníky.

Koncom 50. rokov  bolo pri KZUPe založene oddelenie ľudovej umeleckej tvorivosti. Široko rozvrstvená organizačná štruktúra s miestnymi a okresnými orgánmi a organizáciami KZUPu organicky obsahovala predovšetkým činnosť v oblasti ľudovoumeleckej tvorivosti so širokým  aktívom kultúrno-osvetových pracovníkov v jednotlivých okresoch Prešovského kraja. Veľmi prospešnú činnosť vyvíjali  títo pracovníci KZUPu a ZRUSRu ako Fedor Maliar (1913), Michal Hirňak (1932-1998), Ivan Latta (1940-2010), Ivan Stebila (1927), Jozef Petrašovský (1907-1987), Ivan Laba (1940), Peter Zakuťanský (1927-2006), Andrej Kucer (1931), Juraj Magur (1948), Filip Penev (1947-2012) a desiatky ďalších, včítane  učiteľov, ktorých činnosť  nenašla ani dosiaľ náležité ocenenie spoločnosti ta ich neoceniteľnú prácu pre vývoj rodnej kultúry.

Značnú prácu v oblasti choreografie  pri KZUPe vykonával Juraj Procházka (1920-1995), v hudobnej oblasti Štefan Mikita (1936-1991). Neskôr v tejto práci pokračoval Andrej Karško (1938-2008) zo Zubného), ktoré sa staralo o to, aby kolektívy ľudovej umeleckej tvorivosti stávali svoj repertoár na miestnych tradíciách. Samotný Andrej Karško vydal deväť zborníkov piesní s vlastnými zápismi a bol jedným z iniciátorov založenia prehliadky ľudových piesní Makovická struna.

V roku 1960 pri Katedre ukrajinského jazyka a literatúry Univerzity P. J. Šafárika bol založený Kabinet ľudovej slovesnosti (neskôr zmenený na Výskumný kabinet ukrajinistiky). Pracovali v ňom dvaja folkloristi: Michal Hirjak (1933-2007)z dediny Pichné a Mikuláš Mušinka (1936) z Kurova. Obaja obhájili kandidátske dizertácie z miestneho folklóru a vydali celé série folklórnych materiálov.

Veľkú pozornosť venoval KZUP ukrajinskému dramatickému umeniu. Pri mnohých základných organizáciách pracovali divadelné krúžky, ktorým metodickú pomoc poskytovali profesionálni umelci Ukrajinského národného divadla. V Snine (1961-1968), v Medzilaborciach (od roku 1969) a od roku 2012 v Prešove sa pre nich konala každoročná prehliadka – Festival drámy a umeleckého slova A. Duchnoviča.,  ktorej sa  zúčastňovalo 5-10 divadelných a bábkových kolektívov a okolo 50 recitátorov. Súťažia v rôznych kategóriách. Hosťami každého festivalu sú divadelné kolektívy z Ukrajiny a významní spisovatelia Ukrajiny a Prešovského kraja.  Pre členov ľudovej umeleckej tvorivosti sa od roku 1960 až po rok 1989  štyrikrát do roka vydával a bezplatne rozosielal Repertoárový zborník ( Repertuarnyj zbirnyk).

Na mimoriadnom zjazde Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich 20.januára 1990, ktorého sa zúčastnilo vyše 342 delegátov a hostí z väčšiny ukrajinských dedín a ktorý mal charakter všeľudového zjazdu, bol založený Zväz Rusínov-Ukrajincov  Československa, od roku 1993 – Zväz Rusínov-Ukrajincov Slovenskej republiky (ZRUSR) s oveľa väčšou činnosťou než predchádzajúca organizácia. Lenže sféra jeho činnosti  sa neustále skracovala. Napriek veľmi obmedzeným dotáciám zo štátneho rozpočtu sa mu podarilo udržať takmer všetky kultúrne aktivity minulého obdobia – miestne organizácie, prehliadky, festivaly, tlač a pod. V rokoch 1995-98 v rámci ZRUSR pracovalo 136 kolektívov ľudovej umeleckej tvorivosti s 3 500 členmi. V povojnovom období k tým najvýznamnejším kolektívom patril Barvinok v Kamienke (zakladateľ Štefan Bittner – 1913-1994), Verchovina  v Medzilaborciach (vedúci Vladimír Ľubimov – 1934-2014), Bukovina v Radvani nad Laborcom (vedúci Bartolomej Soták a Michal Babin), Karpaťanin v Prešove (vedúci Juraj Procházka), Kolos v Udoli (vedúca Mária Fenďová), ale najmä dievčenský súbor stredných škôl mesta Prešov Vesna (vedúci Levko Dovhovič).

V roku 2014 sa množstvo kolektívov ľudovej umeleckej tvorivosti znížilo na 45 (rôznych žánrov) s 1 400 členmi. K najvýznamnejším patrí: Karpaťanin-seňjor a Serdečko v Prešove (vedúci S. Karabač a I. Svitková), Karpaty a Poľana v Košiciach (L. Dovhovič, J. Dirga), Makovicia a Makovička vo Svidníku (M. Pajzinková a M. Bojkas), Starinčanka  v Snine (Z. Fundak), Beskid v Stakčíne, Lelija a Humenské trio (M. Mudrik, I. Mihaliľ), divadelný kolektív v Rešove ( E. Hvaťová), folklórne skupiny v Kurove, Jarabine, Poráči, Tichom Potoku, Toryskách, Oľšavici, Pichnom, Runine a v iných dedinách. takmer všetky vystúpili v roku 2014 na 60. Slávnostiach kultúry Rusínov-Ukrajincov Slovenskej republiky vo Svidníku.

V 90. rokoch dochádza k zintenzívneniu činnosti Vedeckej spoločnosti pri Zväze Rusínov-Ukrajincov SR. Uskutočnilo sa niekoľko vedeckých konferencií, ktoré boli venované významným kultúrnym dejateľom. Tlačovým  organom  boli Vedecké zápisky (Naukovi zapysky). Vyšlo 19  zborníkov. Členská základňa ZRUSR  predstavuje v súčasnosti 4 000 ľudí.

Predstavitelia časti obyvateľstva, ktorí nesúhlasia s národnou orientáciou Zväzu Rusínov-Ukrajincov Slovenskej republiky založili organizáciu Rusínska obroda, ktorej ustanovujúci zjazd sa konal 25.marca 1990 v Medzilaborciach. Organizácia vychádza z tézy, že zakarpatskí Rusíni sú samostatným národom. Povojnovú „ukrajinizáciu“ považovali za najtemnejšiu   stránku dejín tohto obyvateľstva a svoju pozornosť sústredili na tzv. „deukrajinizáciu“ Rusínov. V roku 1995 organizácia iniciovala kodifikovanie spisovného rusínskeho jazyka a v roku 1999  pri Prešovskej univerzite bol zriadený Inštitút rusínskeho jazyka a kultúry (riaditeľka Anna Plišková z obce Pichné).

V rokoch 1990-1992 bola obnovená  činnosť niekoľkých organizácií, ktoré pôsobili do roku 1950: Spoločnosť Duchnoviča – Tovarystvo imeni Duchnovyča (predseda M. Ričalka), Skaut – Plast ( L. Dovhovič) a Ukrajinská demokratická spoločnosť – Ukrajinska demokratyčna hromada (I. Bača). Ich členská základňa bola minimálna a obmedzovala sa  v podstate na ukrajinskú inteligenciu Prešova.

Ukrajinská sekcia Zväzu slovenských spisovateľov bola v roku 1990 pretransformovaná na samostatný Spolok ukrajinských spisovateľov na Slovensku (predseda Ivan Jackanin (1950) z Rešova). Vedci sa združili do dvoch organizácií: Asociácie ukrajinistov Slovenska (predseda M. Mušinka (1936) z Kurova a Vedecká spoločnosť T.H. Ševčenka (predseda Ladislav Grešlik).

Z iniciatívy Ústrednej rady Zväzu Rusínov-Ukrajincov Slovenskej republiky bolo v Prešove 25. októbra 2013  otvorené Centrum ukrajinskej kultúry. Budovu, v ktorej sa  Centrum nachádza, prenajal Zväzu Rusínov-Ukrajincov SR Prešovský samosprávny kraj za symbolickú cenu. Náklady na opravu budovy boli poskytnuté z európskych fondov v rámci programu cezhraničnej spolupráce Maďarsko – Slovensko – Rumunsko – Ukrajina. V budove sa nachádzajú ukrajinské organizácie – Ústredná rada ZRUSR, Spolok ukrajinských spisovateľov na Slovensku, redakcie ukrajinských periodických vydaní, knižnica, archív, sála pre kultúrne akcie, zasadnutia a pod. Slávnostného otvorenia Centra sa zúčastnili: štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí a európskych otázok Slovenskej republiky Peter Burian, minister  kultúry a turistiky Ukrajiny Leonid Nechvaťko, členovia  Slovensko-ukrajinskej medzivládnej komisie pre národnostné menšiny, vzdelávanie a kultúru.

Bohužiaľ, štátna podpora ukrajinským organizáciám na Slovensku je každý rok nižšia a nižšia, čím dochádza k obmedzovaniu ich činnosti a k sebalikvidácii. Predseda Ústrednej rady ZRUSR Peter Sokol v hodnotiacej práve na VI. zjazde ZRUSR 26.januára 2013 povedal: „Rozpoltenie  ukrajinskej národnosti na Ukrajincov a Rusínov urýchľuje proces asimilácie, zmenšuje vplyv na možnosti ďalšieho nášho vývoja (noviny Nove žytťa, č. 2, 2013, s. 3).

Zástupca predsedu UR ZRUSR Pavol Bogdan (1950) z Vydrane k tomuto prehláseniu poznamenal: „ Po takmer dvadsiatich rokoch činnosti môžeme konštatovať, že ZRUSR, nehľadiac na zložité finančné a personálne podmienky, nedostatočnú legislatívu v národnostnej politike, rastúcej asimilácii, u ktorej za posledné dve desaťročia došlo k značnému urýchleniu,  napriek zložitej sociálno-ekonomickej situácii obyvateľstva, ktorému má slúžiť, plní svoje základné ciele – zachovanie a rozvoj kultúry Rusínov-Ukrajincov pre budúce pokolenia.“(Bogdan Pavol: 20 rokov – víťazstvá a prehry. 1989-2009 (20 rokiv – zdobutky i vtraty). – Prešov, 2012.—s. 71.

Literatúra:

Шлепецкий И.: Пряшевщина. Прага, 1948.

Союз молодежи Карпат. Пряшев, 1949.

Урам П.: Розвиток культури населення української національності в ЧССР у період соціалістичного будівництва // Наукові записки КСУТ. – Т. 4-5. – Пряшів, 1977. – С. 3-13.

Ковач А. та кол.: 30 років Культурного союзу українських трудящих. Пряшів, 1982.

Капішовський В.: Східна Словаччина вчора і сьогодні. – Пряшів, 1982.

Капішовський В.: Культурно-національний розвиток українців ЧССР і перебудова. – Пряшів, 1989.

Gajdoš M. a kol.: Vývoj a postavenie ukrajinskej národnosti na Slovensku v období výstavby socializmu. – Košice, 1989.

Ставлення української творчої інтелігенції до сучасних культурно-політичних обставин на  Східній Словаччині // Додаток до газети „Нове життя”. – № 22. – 1991.

Мушинка М.: Заповіт предків. 40 років Свята культури русинів-українців Словаччини. – Пряшів, 1994.

Gajdoš M. – Konečný S.: Postavenie Rusínov-Ukrajincov na Slovensku v rokoch 1948-1953. –  Praha, 1994.

Gajdoš M. – Konečný S.: Rusíni a Ukrajinci na Slovensku v procesoch transformácie (1989-1993). – Prešov, 2005.

Gajdoš M. – Konečný S. – Mušinka A.: UNRP v dokumentoch. – Prešov, 2006.

Mušinka M.: Rusíni-Ukrajinci – jednа národnosť. 2. vydanie. – Prešov, 2011.

Mušinka M. – Mušinka A.: Národnostná menšina pred zánikom: Štatistický prehľad rusínsko-ukrajinských obcí na Slovensku v rokoch (1773) 1881-2001. – Prešov, 2011.

Боґдан П.: 20 років – здобутки і втрати. 1989-2009. – Пряшів, 2012.

Мушинка М.: Перспективи розвитку національної меншини русинів-українців Словаччини у ХХІ столітті. – Зб. Region Karpatski: historia, język, kultura. – Kraków, 2013.

Сокол П.: Звіт про діяльність від V з’їзду Союзу русинів-українців Словацької республіки // Нове життя. – Пряшів, 2013. – № 3. – С. 3.

Tlač

Ako už bolo povedané, bezprostredne po ustanovujúcom zjazde Ukrajinskej národnej rady Prjašivščina – 18. marca 1945 – začal vychádzať jej tlačový organ Prjašivščina, na začiatku dvakrát, neskôr raz  do týždňa (zodpovedný redaktor, od roku 1949 jej hlavný predstaviteľ Vasiľ Karaman (1903-1961) z Ňagova,  faktický redaktor  Fedor Lazorík (1913-1969) z Becherova) nákladom 5 000 výtlačkov. Články vychádzali v ruštine a ukrajinčine. So zánikom UNRP zaniká aj jej tlačový orgán. Posledné číslo Prjašivčiny vyšlo 16. augusta 1951.

19. decembra 1945 začal v Prešove vychádzať orgán rusko-ukrajinskej sekcie Demokratickej strany – politický dvojtýždenník Demokratický hlas – Demokratyčeskyj golos (šéfredaktor, tajomník sekcie Ivan Bobák (1913-2003) zo Šarbova). Vychádzal v ruštine v náklade tisíc výtlačkov a orientoval sa predovšetkým na inteligenciu a dedinčanov. Posledné číslo  vyšlo 20. februára 1948.

Týždenník Karpatská hviezda – Karpatskaja zvezda (neskôr Zvezda) vychádzal v rokoch 1946-1947 v Prahe a Prešove ako „orgán progresívnej mládeže Prešovského kraja a Zväzu  československých vojakov-Ukrajincov druhej svetovej vojny“ v ruskom a ukrajinskom jazyku.

V rokoch 1946-1950 vychádzal dvojtýždenník  grécko-katolíckej cirkvi Blahovistnyk  (zodpovedný redaktor Vasiľ Hopko (1904-1976) z Hrabského), od roku 1947 s prílohou pre najmenších čitateľov Zorja (redaktor  Marián Potaš (1918-2006) z Prešova. Vychádzal v „ľudovej“ reči. V roku  1969 bol obnovený a vychádza doposiaľ  ako  mesačník radu Bazilianov v Krásnom Brode v slovenčine a lemkovskom nárečí (písané latinikou).

Pravoslávna cerkva  na Slovensku  vydávala  v Prešove od roku 1948 až do roku 1951 ruskojazyčný mesačník  Svet pravoslavija (zodpovedný redaktor Jozef Grega). V roku 1952 ho zamenil mesačník Holos pravoslavja (šéfredaktor Bohumil Aleš) v dvoch mutáciách – českej a ukrajinskej. Od roku 1953 ukrajinskú mutáciu zamenila  ruská, ale zakrátko mesačník prestal vychádzať.

Na jar 1946 ukrajinská študentská mládež  z Prešovského kraja v Prahe, ktorá sa zjednocovala okolo spoločnosti Vozroždenije, začala  vydávať dvadsaťstránkový  časopis Kosťor ( v ruskom jazyku). Zodpovední redaktori  Pavol Suchý a Ivan Šlepeckyj. Čo sa týka národnostnej otázky, redakcia  stala na protiukrajinských pozíciách. Vo februári 1947 časopis prestal vychádzať.

V rokoch 1947-1950  v Prešove za redakcie Jozefa Sopka  vychádzal  detský mesačník Kolokoľčik – Dzvinočok ( na 32 stranách, z ktorých 10-12 strán  v ukrajinčine). redaktormi ukrajinskej časti boli – Fedor Lazorík a Ivan Masica.

V rokoch 1958-1991 vychádzal v Prešove mesačník Pravoslávnej cerkvi  Zapovit sv. Kyryla i Mefodija. najprv v ruštine, neskôr aj v ukrajinskom jazyku. Ukrajinská verzia časopisu prestala vychádzať v roku 1991. Od roku 1992 časopis vychádza v slovenčine, občas sa ta objavujú materiály v ukrajinskom jazyku ale v nárečí. Šéfredaktori – PO. Ferenc (1955-1956), I. Kačur (1956-65), P. Kernačevič (1966-77). Š. Pružinský (1977-91), P. Kormaník (1992). J. Cuper (1993-2005), J. Šafin (1997-2001), M. Gubík (2002-2003), M. Džugan (2004-2007), D. Džuganová (2008).

Ukrajinské spoločensko-kultúrne noviny Nove žyťťa boli založené  11.8. 1951 ako orgán krajského výboru KSS v Prešove, v rokoch 1959-1990 – orgán ÚV Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich. Od februára 1990 týždenník vydáva Zväz Rusínov-Ukrajincov Slovenskej republiky. Od roku 1952  Nove žyťťa bolo mutáciou  slovenských novín Nový život. Od augusta 1953 do konca roka 1957 noviny vychádza dvakrát do týždňa. Finančný príspevok dostáva vydavateľ (ZRUSR) dostával z Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, od roku 2011 z Úradu vlády Slovenskej republiky na základe  každoročného grantového systému. Od roku 2012 kvôli nedostatku financií noviny vychádzajú ako dvojtýždenník.

Od svojich začiatkov Nove žyťťa vychádzalo  v ukrajinskom spisovnom jazyku., časť materiálov sa objavovala aj v nárečí (strana Na dialekti). Po roku 1991 kvôli nedostatku peňazí sa rozsah novín  radikálne zmenšoval: z 8 strán na 6 strán, a nakoniec od roku 2013 na 4 strany. Kvôli radikálnemu zníženiu finančného príspevku od augusta do decembra 2014 noviny  prestali vychádzať. Až koncom roka 2014 sa podarilo obnoviť vydávanie novín.

Nove žytťa – jediné ukrajinské noviny na Slovensku, ktoré pomáhajú zachovať národnú a kultúrnu identitu ukrajinskej národnostnej menšiny  v Slovenskej republike. Sleduje  národno-kultúrny, spoločenský a sociálno-ekonomický život Rusínov-Ukrajincov, informuje o činnosti ZRUSR, o práci štátnych a samosprávnych orgánov a organizácií, zaoberá sa otázkami ukrajinských národnostných škôl na Slovensku, otázkami slovensko-ukrajinských a ukrajinsko-slovenských kultúrnych a literárnych vzťahov, oboznamuje čitateľov so životom Ukrajincov vo svete, včítane Ukrajiny. Rozoberá otázky ekonomickej  a kultúrnej spolupráce medzi SR a Ukrajinou, ale taktiež cezhraničnú spoluprácu Prešovského a Košického kraja so Zakarpatskou oblasťou Ukrajiny. Zodpovední predstaviteľ novín – Jozef Šiška ( č. 1/1951 – č. 30/1952). Šéfredaktori – Ján Bocák (č. 31/1952 – č. 60/1957), Jindřich Počta-Mikula (č. 61/1957 –č. 28/1958), Ján Bocák (č.29/1958—č. 51-52/1958), Viktor Kopčák (1959-65), Juraj Dacko (1965-1970), (1984-1990), Ľudvík Haluška (1971-1980), Jozef Feciškanin (1980-83), Alexander Zozuľak (1990-1991), Miroslav Iljuk (od roku 1991). V redakcii svojho času pracovali: Fedor Ivančov, Andrej Stefanko, Ivan Kovaľčuk, Fedor Lazorík,  Peter Bunganič, Ivan Rodák, Anna Čavargová, Štefan Gavula, Anatolij Baušenko, Štefan Kočuta, Michal Koc, Milan Bobák, Štefan Piroš, Michal Drobňak,  Ivan Karas, Mikuláš Hirjak, Boris Ivančov, Miroslav Németh a iní.

Takmer súčasne s novinami Nove žyťťa začal vychádzať v septembri 1951 ako orgán KZUPu ilustrovaný spoločensko-politický a literárno-umelecký časopis Družno vpered. Do decembra 1998, keď došlo k zastaveniu vydávania časopisu, vyšlo 575 čísiel, každé na 32-48 stranách, zo začiatku ako dvojtýždenník a od roku 1953 ako mesačník. Zo začiatku vychádzal po ukrajinsky a rusky, od  druhej polovice 50. rokov len v ukrajinskom jazyku. Prvý redaktor – Fedor Lazorík, zodpovedný predstaviteľ časopisu  bol Ivan Prokipčak (1951). V rokoch 1952 a 1953  redaktorom bol Fedor Lazorík a zodpovedným predstaviteľom časopisu bol Ivan Gabaľ. V rokoch 1954, 1955, 1956 zodpovedným za vydávanie časopisu bol Michal Kudzej. Od roku  1954 (č. 12-17) do konca roka 1959  šéfredaktorom  bol Viktor Kopčák, neskôr túto funkciu zastavali Andrej Stefanko (1960-1969),  Vasiľ Dacej (1969-1970), Fedor Ivančov (1970-1971), Anna Čavargová (1971-1990), Juraj Dacko (niekoľko mesiacov v roku 1990), Anna Trenčeniová (1991-1994). V rokoch 1995-1998 časopis viedol Bohdan Kuzyšyn. Z finančných dôvodov v decembri 1998 vydávanie časopisu bolo zastavené ( v roku 1998 vyšlo iba päť čísiel).

Od septembra 1964 do februára 1991 paralelne s časopisom Družno vpered  vychádzala aj jeho  pedagogická príloha Škola a život – Škola i žyťťa.  Prílohu  viedol Andrej Stefanko.

Od januára 1953 až dosiaľ  vychádza literárno-umelecký a publicistický dvojmesačník Dukľa.  Na začiatku vydavateľom bol Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich, od roku 1990 časopis vydáva Spolok ukrajinských spisovateľov na Slovensku ako svoj tlačový orgán. Šéfredaktorom časopisu je Ivan Jackanin. Zo začiatku časopis vychádzal štvrťročne, od roku 1966 vychádza šesťkrát do roka. Materiály sa publikovali v ukrajinskom a ruskom jazyku. Od roku 1966 iba v ukrajinskom jazyku. Časopis publikuje zväčša diela ukrajinských spisovateľov na Slovensku, Ukrajiny, ukrajinskej diaspory, preklady, recenzie, literárnokritické články. Časopis oboznámil čitateľov s mnohými dosiaľ nepublikovanými dokumentmi a zabudnutými menami, udalosťami literárneho života. Vedúci redaktori časopisu: Ivan Macinský (č.1/1953, č.3-4/1954, č. 1/1955), Jurko Borolyč (č.2/1953, č.2/1954), Fedor Lazorík ( č.1/1956—č.4/1957), Viktor Kopčák (č.1/1958 – č.4/1959), Fedor Ivančov ( č.2-4/1955, č. 1/1960 – č.5/1971), Fedor Kováč (č.6/1971 – č. 6/1989),  Miroslav Iljuk ( (1990-1991), Ivan Jackanin (od roku 1992). V redakcii časopisu   pracovali: Fedor Lazorík, Jolana Holendová, Miroslav Iljuk, Marusia Ňachajová, Vitalij Konopelec. Grafickú úpravu časopisu zabezpečovali: Štefan Hapák, Štefan Bunta, Ladislav Cuper a iní.

Za šesťdesiat rokov (1953-2013) na stránkach časopisu Dukľa boli uverejnené diela vyše 600 autorov – poézia, próza, literárna kritika, publicistika a takmer 500 prekladov. V druhej polovici 60. rokov sa na stránkach  časopisu publikovali „samizdaty“ ukrajinských spisovateľov-disidentov: Ivan Dziubu, Ivan Svitlyčného, Valerijaa Ševčuk, Petra Skunca a iných. Objavili sa tu diela spisovateľov „Rozstrieľaného obrodenia“, ktorí boli v 20-30. rokoch represovaní a v Ukrajine boli zakázaní. V súčasnosti takmer každé číslo časopisu prináša informácie o najnovších knižných vydaniach na Ukrajine, ktoré sa nedostanú na slovenský knižný trh.

Pre ukrajinskú školskú mládež  vychádza  obrázkový časopis Veselka. Časopis začal vychádzať  v ruštine pod názvom Pionierskaja gazeta ako orgán ÚV Československého zväzu mládeže. Tlačil sa v brnianskej typografii Rovnost. Prvé číslo vyšlo 15. 9.1951. Vychádzal spolu s Pionierskymi novinami  a Pionírok lapjo – novinami pre slovenské a maďarské deti. Šéfredaktorom týchto troch redakcií Andrej Kopček , vedúcimi redaktormi – Zuzana Hanudeľová, Rasťo Sepeszi a Viola Poczkodi-Sič. Bratislavské obdobie  dovršuje  vedúca redaktorka Lina Starunská-Šišková.

V roku 1966 sa redakcia presťahovala do Košíc. Vedie ju Viktor Bodnár (1966-1970). V roku 1968 dochádza k zmene názvu na Veselku. Taktiež  sa mení formát. Z novín na časopis. Vychádza ako dvojtýždenník na 8-12 stránkach.

Vedúcim redaktormi košického obdobia boli: Mária Vacová (1970-1972(, Milan Bobák (1972-1990) a Ľudmila Garjanská (1990). Od vtedy Veselka vychádza  mesačne ako orgán Ústrednej rady Zväzu Rusínov-Ukrajincov SR v Prešove. V rokoch 1991-1999 vedúcim redaktorom bol Juraj Dacko. Od roku 1999 redakciu vedie Ivan Jackanin.

Literatúra:

Бобак M. : Українська молодіжна преса в ЧССР у перші роки після визволення //

Науковий збірник МУК у Свиднику. – T. VII, Пряшів, 1976. – С. 95-135.

Follrichová M. : Ukrajinská žurnalistika v Československu // Sešity novináře. – Roč. 15. – Praha, 1978. – Č. 3. – S. 81-103.

Новак M. (гол. ред. та кол.) : Збірник присвячений 30-річчю чехословацької української періодичної преси // Наукові записки КСУТ. – № 13. – Пряшів, 1985.

Rozhlas

Rozhlasové vysielanie pre Rusínov-Ukrajincov vzniklo 1.12.1934 v Košiciach ako „Rádioslužba pre Podkarpatskú Rus“. Prvá relácia zaznela na vlnách rozhlasu 3.12. 1934. Relácie boli adresované Rusínom-Ukrajincom Zakarpatska a Prešovského kraja. Do konca októbra 1938 redakcia bola súčasťou Košického štúdia Československého rozhlasu. Po okupácii Košíc Maďarskom vysielané bolo pozastavené. Na krátky čas bolo obnovené v Prahe a  4. 3. 1941 v Bratislave. K nasledujúcej prestávke dochádza v súvislosti so Slovenským národným povstaním (SNP) a vojnovými udalosťami (august 1944-október 1945). Počas SNP  zo Slobodného rozhlasového vysielača v Banskej Bystrici zneli výzvy k obyvateľstvu hlásateľa M. Lugoša a Metóda Kančuhu, aby sa zapojilo do protifašistického odporu. Relácie z Bratislavy boli obnovené v októbri 1945. V auguste 1948 bola redakcia premiestnená z Bratislavy do Prešova, kde začala svoju činnosť pod názvom Ukrajinské štúdio Československého rozhlasu. Prvá relácia z Prešova bola odvysielaná 21.8. 1948. Od roku 1993 rozhlasové štúdio  nesie názov Hlavná redakcia národnostne-etnického vysielania Slovenského rozhlasu. Jej súčasťou boli tri redakcie: rusínsko-ukrajinská, nemecká a rómska. Postupne vzniklo aj vysielanie pre českých a poľských poslucháčov. Rusínsko-ukrajinská redakcia bola 1.9. 1998 rozdelená na dve samostatné: rusínsku a ukrajinskú.

Do roku 1951 sa relácie  vysielali v ukrajinskom a ruskom jazyku, neskôr iba v ukrajinskom jazyku. Zo začiatku sa vysielalo týždenne po päť tridsaťminútových relácií a správy. V roku 1937 sa  týždenne vysielalo 4 hod. 25 min., v roku 1941 už iba 60 minút, neskôr  sa k tomu  denne pridalo po 10 minút správ. V roku 1956 to bolo – 4 hod. 50 min.,  1969 – 6 hodín 50 min.,  1977 – 7 hod. 10 min., 1994 – 11 hod. 40 min. 1998 – 13 hod. 30 min., 2003 – 14 hod. , 2014 – 12 hod. 15 min. (v rokoch 2003-2014 – spolu rusínske a ukrajinské relácie).Tomu zodpovedal aj nárast pracovníkov:  rok 1938 – 3 pracovníci, 1948 – 7, 1960 – 19, 1970 – 27, 1982 – 48, 1994 – 46 pracovníkov.

Počas svojho jestvovania štúdio rozvinulo rozsiahlu činnosť. Okrem aktuálnych informácií z politického a spoločenského života republiky a ukrajinského regiónu,  pestovať u poslucháčov úctu k miestnym a celonárodným kultúrnym výdobytkom a tradíciám. Z dlhoročných stálych relácií populárnymi boli: Môj rodný kraj, Naša história v legendách a povestiach, Kmotrovci, Dedina hrá, spieva dumu dumá, Úprimné slová, Pre vás, pre mladých, Od dediny k dedine, Koncert pre jubilantov, rozprávky pre deti,  záznamy z vystúpenia Ukrajinského národného divadla, rozhlasové hry, literárno-dramatické relácie a ďalšie. Ako inštitúcia štúdio plnilo neoceniteľnú  kultúrno-osvetovú úlohu v živote Rusínov-Ukrajincov na Slovensku.

Riaditeľmi (neskôr vedúcimi redaktormi) boli: Andrej Rudlovčák december 1934 – marec 1960), Vasiľ Varchola ( apríl 1960 – november 1970), Michal Kantuľak ( december 1970 – máj 1982), Peter Mudrík ( august 1982 – máj 1992), Ján Patarák ( august 1992 – máj 1996), Miroslav Lukáč (máj 1996 – máj 1998), Vojtech Bačo (jún 1998 – jún 2003).

29. augusta 2003 rozhlasové štúdio administratívnym zásahom „zhora“ (aj napriek tomu, že proti presídleniu sa pod petíciu podpísalo vyše 20 tisíc poslucháčov a prívržencov rozhlasového štúdia), rozhlasové štúdio bolo presídlené z Prešova do Košíc. Tým sa zavŕšilo najkrajšie 55-ročné obdobie v dejinách rozhlasového vysielania pre Rusínov-Ukrajincov na Slovensku.

Po presídlení rozhlasového štúdia do Košíc došlo  k obmedzeniu financií, personálneho zloženia a programu. Hlavná redakcia národnostne-etnického vysielania bola premenovaná na   Redakciu národnostne etnického vysielania Rádio Patria, ktorá je  jedným z deviatich rozhlasových programov Rozhlasu a televízie Slovenska. Redakciu národnostne-etnického vysielania ( neskôr tzv. tímy) viedli: Jana Pataráková (2003—2012), Ľuba Koľová (2012—2013), Ondrej Kandráč (2013—2014), Kristína Magdolenová (2015).

Literatúra:

      Колектив: Говорить Пряшів. З0 років Українського радіомовлення в Чехословаччині. –Пряшів, 1968.

Рудловчак О. – Ковач А.: 50 років українського радіомовлення в Чехословаччині. – Пряшів, 1984.

Рудловчак О.: Звершення, пошуки, завдання… Наукові записки КСУТ. – Т. 14. – Пряшів, 1988. – С. 7-28.

Турек Д.: Роль українського радіомовлення в культурно-виховній сфері. – Там же. – С. 37-39.

Televízne vysielanie

V roku 1991 v Košiciach vznikla Redakcia národnostného vysielania s rusko-ukrajinskou sekciou (redaktor Ľuba Koľová). Jej desaťminútové ukrajinské relácie (raz v týždni) ukázali sa neefektívne, preto ich zmenili na 30-minutové (raz za mesiac). V rámci Národnostného magazínu divák je informovaný o aktuálnych udalostiach zo života Rusínov-Ukrajincov. Aj táto redakcia bola rozdelená na rusínsku a ukrajinskú.

Vydavateľská činnosť

Už v roku 1946 pri UNRP vzniklo oddelenie, ktoré veľmi tesne spolupracovalo s prešovským družstvom Slavkniha, ktoré viedol Vasiľ Rusín (1910-1993). Družstvo Slavkniha malo svoju tlačiareň a obchod s knihami, kde sa už od samého začiatku predávali  ruské a ukrajinské vydania, ktoré prichádzali zo Sovietskeho zväzu. Po roku 1948 bol obchod znárodnený a zmenený na štátny obchod – Sovietska kniha (neskôr Medzinárodná kniha a Zahraničná literatúra). Ukrajinské knihy, noviny, gramofónové platne a umelecko-dekoratívne výrobky z Ukrajiny sa v ňom predávali za veľmi nízku cenu do roku 1990, až kým sa celkom  ich predaj vonkoncom nezastavil. V súčasnosti  do obchodu na Slovensku neprichádza žiadna kniha, ktorá bola vydaná v Ukrajine.

V apríli 1949 UNRP vydala dve knihy umeleckej literatúry: jednu – v ruskom, druhú – v ukrajinskom jazyku. Nasledujúci rok  už vyšloi 25 kníh: dramatické diela, zborníky poézie, prózu, vedecko-populárne a politické vydania, takmer všetky – v ruskom jazyku.

V roku 1951 vydavateľstvo UNRP stáva sa súčasťou novozaloženého Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich.  Spočiatku sa vydavateľstvo orientovalo na pretlač sovietskych vydaní, prevažne ukrajinských autorov.  Z pôvodných vydaní KZUPu treba spomenúť  Krátke pravidlá ukrajinského pravopisu (Korotki pravyla ukrajinskoho pravopysu dlja  vžytku Prjašivščyny) docenta  Karlovej univerzity v Prahe Ivana Paňkeviča (1887-1956), rodáka zo západnej Ukrajiny, ktorého práve vtedy v Prešovskom kraji obviňovali z ukrajinského buržoázneho nacionalizmu. Kniha vyšla anonymne a bola vlastne prvou obeťou politickej cenzúry. Podobný osud stretol  aj obsiahly zborník Z úst národa (Zust narodu) Jevhena Nedzieľskeho (1894- 1961). Z umeleckej literatúry vo vydavateľstve KZUPu  v rokoch 1952-55 bolo vydaných 32 knižných titulov, predovšetkým miestnych autorov. medzi nimi tri knihy Vasiľa Zozuľáka,, dve – Fedora Lazorika  a Jurka Borolyča, po jednej –  Michala Šmajdu, Andreja Karabeleša, Michala Piteľa a Ivana Prokipčáka (Podrobnejšie v kapitole Literatúra).

V roku 1956 na základe vydavateľstva KZUP bola založená Ukrajinská redakcia Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry, ktorá pôsobila pod vedením V. Zozuľáka do roku 1960. Počas štyroch rokov, predovšetkým pomocou externých pracovníkov, vyšlo tu 39 kníh umeleckej literatúry. K už spomenutým autorom  sa pridali  prvé knihy spisovateľa Andreja Kuska, Sergeja Makaru, Viktora Hajného, vedecké monografie, folklórne zborníky a pod.

V roku 1960 monopolným vydavateľom ukrajinských kníh sa stáva prešovské Oddelenie ukrajinskej literatúry Slovenského pedagogického nakladateľstva v Bratislave.

Za tridsať rokov jeho existencie (1960-1990)  vydalo vyše 700 ukrajinských učebníc (zväčša preklady  zo slovenčiny a češtiny), pôvodných ukrajinských učebníc, metodických príručiek a 666 kníh umeleckej, vedeckej literatúry a folklóru. Oddelenie existovalo do roku 1998. V súvislosti s ekonomickou krízou jeho produkcia sa podstatne zmenšila. 1. januára 1999 oddelenie zaniklo.

Hlavnú zásluhu v úspešnej činnosti vydavateľstva mal Ivan Macinský. ktorý rozpracoval  podrobný edičný plán a usiloval sa o jeho dôslednú realizáciu. Pri vydavateľstve  vytvoril široký autorský kolektív, do ktorého zapojil aj autorov z Prahy a Bratislavy ( Oresta Zilynského, Michala Molnára, Mikuláša Nevrlého, Vasiľa Grendžu-Donského, Natalenu Korolevú). V roku 1964 I. Macinský založil pri vydavateľstve klub Družba, ktorý už v prvý rok svojho jestvovania mal vyše 800 individuálnych členov. Každý člen sa písomne  zaviazal kúpiť minimálne päť kníh do roka, čím bol zabezpečený odbyt produkcie vydavateľstva. Aj napriek úspešnej činnosti bol I. Macinský v roku 1970 odvolaný z funkcie vedúceho redaktora na radového redaktora a mal zakázané  publikovať vlastné práce.

Po roku 1990 ukrajinské knihy vydávajú aj  súkromné vydavateľstvá. Napríklad vydavateľstvo Nadácie Karpaty v Prešove vydalo v rokoch 1995-1998 päť kníh v ukrajinskom jazyku. V súčasnosti najväčším a najvýznamnejším vydavateľom ukrajinských periodických i neperiodických vydaní je vydavateľstvo NITECH s.r.o, ktoré vedie Ján Tiľnák (1955) rodák z Klenovej.

Literatúra:

Беґені П.: 25 років відділу української літератури Словацького педагогічного видавництва // Наукові записки КСУТ. – Т. –14. – Пряшів, 1988. – С. 65-72.

Кундрат Ю.: Видавнича справа українців Чехословаччині після 1945 року. ж. «Дукля». – Пряшів, 1978. – №№2 і 3. – С. 29-43; 60-65.

Literatúra

Už v prvých rusko-ukrajinských periodikách východného Slovenska (Prjaševščina. Kosťor, Kolokoľčik-Dzvinočok, Demokratičeskij golos) boli uverejňované  umelecké diela miestnych autorov. Do roku 1953 prevládal ruský spisovný jazyk. Ukrajinský spisovný jazyk používali iba jednotlivci.

Po založení ukrajinskej sekcie Zväzu  slovenských spisovateľov a časopisu Dukľa sa ukrajinský jazyk dostáva do popredia a po roku 1956 sa už len zriedka objavujú ruskojazyčné umelecké diela.

Prechod väčšej časti autorov z ruštiny na ukrajinský jazyk bol javom prirodzeným a zákonitým. Touto cesto prešla celá ukrajinská literatúra ešte v 19. storočí. Prešovskí spisovatelia si uvedomili, že Rusíni nemôžu byť Rusmi, keď v ich blízkosti je ukrajinský národ s bohatou kultúrou. O ustanovení rusínskej národnosti s osobitným rusínskym jazykom  nebolo ani len reči.

Tematicky diela boli dosť obmedzené (ťažká minulosť a „šťastná“ súčasnosť, vojna, oslobodenie) a ich umelecká úroveň bola nízka. Prevládal šablónovitý schematizmus, zapožičaný z vtedajšej sovietskej literatúry.

Prvé dve knihy sa objavili v Prešove takmer súčasne v roku 1949. Boli to zbierky básní – Slovo prenasledovaných a hladných (Slovo hnanych  i holodnych) Fedora Lazoríka (v ukrajinskom jazyku)  a Biele  oblaky ( Belyje oblaka) Ivana Macinského (v ruštine). Obaja sa neskôr stali  najvýznamnejšími spisovateľmi Prešovského kraja. Svoj talent prejavili v poézii, próze,  publicistike.

Fedor Lazorіk (1913-1969) z Becherova do literatúry vstúpil ešte v 30. rokoch poviedkami z dedinského prostredia, ktoré publikoval v zakarpatskej tlači. V roku 1953  vydal prvé prozaické dielo v Prešovskom kraji – Úsvit nad dedinami (Svitanok nad selamy), po ktorom nasledovali ďalšie knihy: Veľká sila (Velyka sila, 1955), Vek náš festivalový ( Vik naš festyvaľnyj, 1958), Úvahy a spevy (Rozdumy i spivy, 1963), Snežné chryzantémy (Snižni chryzantemy,1968). Istým súhrnom jeho tvorby bol  dvojzväzkový výber z diela (1985, 1988). Jeho literárna tvorba vychádzala z ľudových prameňov, z miestneho folklóru, ktorý veľmi dobre poznal, ba dokonca vydal zborník piesní Spievanky moje (Spivanočky moji, 1956).

Ivan Macinsky (1922-1987)  z Medzilaboriec vstúpil do literatúry pod vplyvom ruskej klasickej literatúry. Prelomovou v jeho tvorbe bola zbierka poézie Naša reč (Naša mova, 1956), ktorou jednoznačne zaujal ukrajinskú pozíciu, ktorejh sa už nikdy nezriekol. Dobre sa vyznal v teórii literatúry, literárnej kritike,  v histórii, jazykovede, filozofii, politológii a divadelníctve. Mal ohromné organizačné a rečnícke schopnosti. Dokázal pritiahnuť ľudí k tvorivej práci. Jeho básnické zbierky Karpatské akordy (Karpatski akordy, 1962) a Stretky (Prystritnyky, 1968) boli  naozaj sviežim slovom v ukrajinskej literatúre na Slovensku. Akýmsi súhrnom o vývoji kultúry Prešovského kraja a Zakarpatska je  antológia Rozhovor storočí (Rozmova storič, 1965) s jeho vyčerpávajúcou štúdiou. Po tzv. pražskej jari, ktorej sa aktívne zúčastňoval, bol nútený sa  na niekoľko rokov sa odmlčať. Uvoľnili ho z funkcie vedúceho redaktora vydavateľstva, ale aj z piateho ročníka univerzity, kde  sa externe  zdokonaľoval v ukrajinistike. V tom čase pod cudzím menom uverejnil niekoľko memoárových vydaní a bol zostavovateľom Vedeckého zborníka Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku. K literatúre sa vrátil Vencami sonetov (Vinky sonetiv, 1985). Významnou je aj jeho básnická zbierka Poludníky a rovnobežky (Merydiany i paraleli, 1989). Prózu obohatil novelou Zimná noc  (Zimova nič, 1961) a dramatickú tvorbu divadelnou hrou Starý Zeleňák a jeho deti (Staryj Zeleniak i joho dity, 1950). Do ukrajinčiny preložil klasikov slovenskej literatúry – J. Bottu, J. Kráľa, S. Chalúpku, A. Sládkoviča a iných.

Čo sa týka množstva vydaných kníh v 50-80. rokoch, prím patrí tvorbe prozaika a dramatika Vasiľa Zozuľáka (1909-1994) z Čertižného. Vydal   takmer dvadsať kníh priemernej umeleckej úrovne. Najvýznamnejšou jeho prózou je  trilógia Nepokorení (Neskoreni, 1962, 1967, 1973), ktorá zobrazuje udalosti v jeho rodnom Čertížnom ( v románe dedina Čertyž) od konca 19. storočia po súčasnosť. Autobiografický je jeho román Metamorfózy (Metamorfozy, 1979) a novela Nehľadiac na semafory ( Ne hľaďačy na  semafory, 1982). Tvorba V. Zozuľáka zodpovedá zásadám socialistického realizmu. Dve jeho knihy vyšli v preklade do slovenčiny.

Z prozaikov staršieho pokolenia popredné miesto zaberá tvorba Michala Šmajdu (1920) z Krásneho Brodu. Do literatúry vstúpil ako dedinský „samorast“ bez prípravy, ale zato s bohatou životnou skúsenosťou. Svojou prvou knihou , novelou Paraziti (Parazyty, 1953) sa predstavil ako pozorný pozorovateľ, lenže s čierno-bielym nazeraním na  dávnejšie i novšie udalosti vo svojom regióne (Medzilaborecko). Podobný charakter mala aj zbierka  poviedok Zväzok kľúčov (Vjazka kľučiv, 1956). V mladej  ukrajinskej literatúre na Slovensku patrí mu prvý román – Ľady pukajú (Triščať kryhy, 1957). Slovenský preklad  románu vyšiel v roku 1959. Román približuje začiatky kolektivizácie v jeho rodnom kraji. Výrazne sa prejavil jeho talent v dosiaľ nedokončenej  trilógii Lemkovia – Krčmársky sluha (Lemky – Korčmarskyj sluha, 1965). V novele Cesty (Rozjizdy, 1970) zobrazil výstavbu Východoslovenských železiarní v Košiciach.

Počas politických čistiek v 70. rokoch bol nútený na dvadsať rokov sa literárne odmlčať. Pracoval ako nočný strážca. Sústreďuje sa však na zber a spracovanie folklórneho materiálu, ktorý neskôr publikoval v niekoľkých vydaniach – A ešte vám vinšujem (A iši vam vinčuju, 1992), Uspávanky (Kolyskovi pisni, 1993). Do zbierky poviedok Tajomstvo ebenovej škatuľky (Tajemnycja ebenovoji škatulky, 2000) sa dostali diela, ktoré napísal v čase „normalizácie“ (v 70-80. rokoch).

Podobný osud postretol Evu Bissovú (1920-1995) z Jarabiny, ktorá vstúpila do literatúry ruskojazyčnými divadelnými hrami: Prišla jar ( I nastala vesna, 1951; ukrajinský preklad tejto hry vychádza v roku 1959), Priatelia a odporcovia (Druzja i vragi, 1956). Za nimi nasledovali ďalšie divadelné hry: Barloh (Barlih, (1959), Estera (Ester, 1965). Hrali sa na scéne Ukrajinského národného divadla (UND). Vydala taktiež dve zbierky poviedok—Sto sedem moderných účesov (Sto sim  modnych začisok, 1967) a Apartmán  s oknom do hlavnej ulice (Apartament z viknom na holovnu vulycju, 1969), po ktorých  z politických príčin bola nútená odmlčať sa na takmer dvadsať rokov. Po presťahovaní sa do Prahy zarábala na živobytie maľovaním. Do literatúry sa vrátila až v roku 1993 zbierkou poviedok Krčma pod bocianím hniezdom (Šynok pid lelečym hnizdom). Posmrtne vyšiel výber z jej tvorby pod názvom Útek od minotaura (Vteča vid minotavra, Kyjiv, 2007).

Väzeň sovietskych koncentračných táborov a účastník druhej svetovej vojny  Mchajlo Pyteľ (1916-2007) zo Stakčinskej Roztoky  ja autorom množstva čŕt, poviedok a spomienok. Knižne vyšla zbierka poviedok Pavučina (Pavutynnia, 1955) a memoárová novela Boj o Beskydy (Boroťba za Beskydy, 1967). Uvedená novela vyšla taktiež v slovenskom preklade (1972).

Z memoárovej literatúry si zaslúži pozornosť kniha Petra Stebilu (1901-2001) nezabudnuteľné roky (Nezabutni roky,1980).

Dedinský učiteľ Andrej  (Andrij) Kusko  (1915-1999) z Čabín  takmer všetky diela venoval dedinskej tematike. Niektoré svoje diela publikoval v zborníku  Včera a dnes (Včora i sjohodni, 1953) a v zbierkach Dedinská pravda (Seljanska pravda, 1957) a Poviedky (Opovidanňa, 1960).

Ústrednou témou poviedok Ivana Prokipčaka (1917-1991) z Medzilaboriec v knižných vydaniach Ráno (Ranok, 1955), Boj sa začína (Boroťba počynajeťsja, 1956), Výmole (Vybojiny, 1965)  je život na dedine, hoci sám pochádzal z robotníckej rodiny.  Vo svojich dielach pozornosť venoval boju proti fašizmu a „triednemu“ boju. Výbery z diela I. Prokipčaka vyšli po názvami Úsvity (Svitanky, 1978) a Cesta otcov (Šľach baťkiv, 1987).

Prínosom pre organizovanie ukrajinského kultúrneho a literárneho života v Prešovskom kraji bola činnosť Vasiľa Kapišovského (1914-2002) z Chmeľovej. Autobiografický charakter má jeho kniha Túžby a skutočnosť (Mriji ta dijsnisť,1988).

Juraj Varga (Jurij Varga (1930-2009) z obce Bžany obohatil ukrajinskú literatúru dvoma knižnými vydaniami: Brody cez Ondavu (Brody čerez Ondavu, 1979) a Skrotenie živlov (Pryborkannia stychiji,1985). Obe knihy sú postavené na autentickom materiáli a sú vlastne kronikou jeho rodnej dediny.

Najvýznamnejšou predstaviteľkou ukrajinskej literatúry Prešovského kraja v medzivojnovom období bola Irena Nevická ( Iryna Nevycka, 1886-1965) zo Zbudskej Belej. Po roku 1945 už nenadviazala kontakt s povojnovou literatúrou Prešovského kraja, hoci  žila v Prešove. Svoju prózu predstavila v zbierke Dar (Darunok, 1929). Venovala sa publicistike. V rokoch 1931-1932 vydávala v Prešove noviny Slovo naroda. Boli to prvé ukrajinské noviny na východnom Slovensku. Posmrtne vyšli jej dve knihy – Matij Kukolka (1968), Dobrodružstvá Matija Kukolku  (Pryhody Matija Kukolky, 1994).

Predstaviteľom mladej literatúry v Prešovskom kraji v medzivojnovom období bol Alexej Farinič (1911-1991) z Becherova, ktorý písal  po rusky. V roku 1934 vychádza jeho próza Oceľová ruža (Staľnaja roza) a v roku 1939 zbierka poézie Snopček (Snopik).

Pozornosť si zaslúžia aj tzv. ľudoví spisovatelia, ktorí písali nárečím svojich dedín a svoje diela  uverejňovali v ukrajinskej tlači a v antológii Zelený venček – červené kvietky (Zelenyj vinočok – červoni kvitočky, 1965). Patrili k nim:

Ivan Kinďa (1892-1964) – roľník-drotár z Jarabinej, účastník I. svetovej vojny, revolučných udalostí v Rusku, protifašistického odboja v regióne Starej Ľubovni, obnove rodnej dediny v povojnovom období. Spomienky na svoju zložitú životnú cestu opísal v knihe Drotári (1974).

Ivan Novák (1897-1974) – roľník z Vyšného Orlíka. Do literatúry vstúpil ešte v 30. rokoch divadelnými hrami, ktoré boli v repertoári amatérskych divadelných krúžkov. Román o revolučných udalostiach v Rusku zostal v rukopise. V povojnovom období publikoval na stránkach ukrajinskej periodickej tlače.

Ivan Žak (1896-1972) – roľník z Vapeníka. Svoje básne  a poviedky publikoval v miestnej ukrajinskej tlači. V roku 1960 vyšla zbierka básní Makovické nôty (Makovycki nuty).

Jurko Kolinčák (1909-1984) zo Stariny bol básnikom-samoukom, človek  s bohatou životnou skúsenosťou. Básne, písané nárečím uverejňoval v ukrajinskej tlači a v antológiách – Zelený venček – červené kvietky (Zelenyj vinočok – červoni kvitočky, 1965), Karpaty piesňou očarení (Karpaty pisneju včarovani, 1974) a vo vlastnej knižke Podvihorlatská bystrina (Pidvyhorlatska bystryna, 1977).

Mikuláš Hvozda (Nykolaj , 1926-2010) z Ladomírovej.  Písal nárečím. Knižné vydania – básnická zbierka Makovické zvončeky (Makovycki dzvinočky,1976) zbierky poviedok Dedinské poviedky ( Siľski opovidi, 1982).

Justina Maťašovská (1931) z Jarabinej (dcéra I. Kinďu). Vydala zbierku básní Jarabinský venček (Orjabinskyj vinok, 1975) a poviedky  Veľké drobnôstky (Velyki dribnyčky, 1979).

Anna Halčáková (1929-1992) z Medzilaboriec sa prejavila v poézii a próze. Jej  kniha – Okrídlené túžby (Okryleni mriji, 1979) vyšla v nárečí, ďalšie (okrem Balád –1984) v ukrajinskom spisovnom jazyku. Tematicky sú späté s s jej rodným krajom.

Ivan Rodák (1921-1992) zo Stročína písal nenáročné humoristicko-satirické útvary, ktoré vydal v štyroch knižkách.

V druhej polovici 40. a na začiatku 50. rokov sa mladá ukrajinská literatúra Prešovského kraja doplnila rodákmi zo Zakarpatskej Ukrajiny a iných oblastí Ukrajiny, ktorí sa z rôznych príčin ocitli v Československu.  Zväčša šlo o tzv. „svobodovcov“ – príslušníkov I.  československého armádneho zboru, ktorý sa v roku 1943 sformoval v Buzuluku, predovšetkým zo zakarpatských Ukrajincov, ktorí pred represáliami  zo strany maďarských okupačných úradov v roku 1939 utiekli do Sovietskeho zväzu. Tam ich takmer všetkých odsúdili ako  potencionálnych špiónov a poslali do koncentračných táborov v Sibíri. Aby sa dostali z týchto krutých podmienok, prihlásili „dobrovoľne“ do československého armádneho zboru a aktívne sa podieľali v bojoch pri oslobodzovaní Československa. Odmenou im bolo to, že si mohli nechať československé občianstvo, ktoré ich ochránilo od násilnej repatriácie „ do vlasti“. Takmer všetci na vlastnej koži zažili neľudskú sovietsku skutočnosť, ale vo svojich dielach nikto o tom ani len nenaznačil, naopak, Sovietsky zväz vykresľovali ako krajinu šťastia a spravodlivosti. Je to jeden z množstva paradoxov tých čias. Ďalšiu časť literátov tvorili utečenci zo Zakarpatskej Ukrajiny (1939-1946).

Zo spisovateľov, ktorí prišli nám zo Zakarpatskej Ukrajiny, treba v prvom spomenúť básnika, prozaika, publicistu Vasiľa Grendžu-Donského  (1897-1974), z Mižhirščiny, ktorý žil v Bratislave od roku 1939. Už v  medzivojnovom období patril k najvýznamnejším spisovateľom Zakarpatska. Bol to spisovateľ s jednoznačnou ukrajinskou orientáciou. V 20-3O. rokoch jeho knihy vychádzali v Užhorode, Prahe, Ľvove a Charkove. Pokus zapojiť sa literárneho procesu na Slovensku (v Prešovskom kraji) bol neúspešný. Už na začiatku 50. rokov  bol z iniciatívy orgánov sovietskej KGB označený ako ukrajinský buržoázny nacionalista a bolo mu zakázane publikovať svoje diela. Až v roku 1964 bol V. Grendža-Donský rehabilitovaný vydaním Tŕnistou cestou (Šľacjom ternovym), ktoré obsahovalo výber z jeho medzivojnovej básnickej tvorby a najnovšie básne (zostavovateľ M. Molnár). V roku 1973 vychádza v Prešove jeho novela Petrík (Petryk), neskôr vyšli aj jeho ďalšie diela. Na  rodnej Zakarpatskej Ukrajine bol rehabilitovaný až posmrtne.

Andrij Karabeleš (1906-1964) zo Svaljavského rajónu (okresu) Zakarpatskej Ukrajiny bol ruskojazyčným básnikom. Jeho básnické zbierky vychádzali už v 20. rokoch. V roku 1934 sa vrátil do rodného kraja s diplomom absolventa Karlovej univerzity v Prahe, kde učiteľoval. Po okupácii Zakarpatska maďarskými vojskami utiekol do Čiech, kde bol nemeckým gestapom zatknutý. Celú vojnu (1941-1945) prežil  v hrozných podmienkach nemeckých väzení a koncentračných táborov. Svoje utrpenie opísal v básnickej zbierke Na hranici smrti (Na smerteľnom rubeže , 1953). Svoju lásku k rodnému Zakarpatsku opísal v zbierke V Karpatoch (V Karpatoch, 1955). Napriek nepopierateľným politickým zásluhám, ideologickej angažovanosti v poézii a ruskojazyčnej orientácii bol A. Karabeleš obvinený z  „ukrajinského buržoázneho nacionalizmu“. Bol vyhnaný z Prešova do Čiech a navždy vylúčený z literatúry. Po rehabilitácii v roku 1964 sa vracia  na Zakarpatsko, kde o dva mesiace zomiera.

Stalinskými gulagmi  a vojnou  v radoch  armádneho zboru gen. L. Svobodu prešiel aj  rodák zo Zakarpatska Illja Vološčuk (1914-1997), autor monografie Súčasná ukrajinská literatúra v Československu (Sovremennaja ukrajinskaja literatura v Čechoslovakiji,1957).

V roku 1939 sa vrátil zo Zakarpatska do Prešovského kraja aj jeho rodák z Rudľova Ivan Hryc-Duda (1911-1999) – básnik, prozaik a dramatik. Do ukrajinskej literatúry vstúpil pomerne neskoro. Prvá jeho zbierka poviedok Nezhody vyšla v roku 1967. Čitateľský úspech zaznamenali dva jeho veršované romány – Makový kvet (Makiv cvit, 1974) a Uprostred cesty, uprostred búrok (Sered dorohy, sered bur, 1975), ktoré boli zdramatizované a uvedené na scéne Ukrajinského národného divadla. V roku 1983 vyšiel Výber z diela (Vybrani tvory) I. Hryca-Dudu.

S I. československým armádnym zborom gen. L. Svobodu prišiel do Prešova spisovateľ Fedor Ivančov – (Fedir Ivančov (1916-2007), väzeň sovietskych koncentračných táborov, neskôr dôstojník Československej armády. Ešte v 30. rokoch  vydal v Užhorode tri knihy v ruštine. V Prešovskom kraji pokračuje písať po rusky, ale svoju prvú knihu na Slovensku vydáva v ukrajinskom jazyku. Je ňou zbierka poviedok Povstáva roľník (Pidijmajeťsja chliborob, 1954). V ukrajinskom jazyku napísal aj ďalších desať kníh poviedok, memoárových čŕt, humoresiek a fejtónov: Také veci (Otaki dila, 1957), Hriešne duše (Hrišni duši, 1961), Spod slamenej strechy (V dalynu z-pid solomjanoji strichy, 1966), Šípy (Koľka,1975), Hodiny sa nezastavia (Hodynnyk ne zupyňjajeťsja, 1990). Ich hlavné témy – boj proti fašizmu, kolektivizácia poľnohospodárstva a socialistické zmeny v myslení a každodennom živote obyvateľstva. V slovenskom preklade vyšiel výber jeho poviedok Jantárová cesta (1986). K jeho šesťdesiatke v roku 1976 vyšiel dvojdielny výber z diela.

Takou istou cestou (z Buzuluku do Prahy) prišiel do Československa aj rodák zo Zakarpatskej Ukrajiny Jurko Borolyč (1921-1973), autor a zostavovateľ desiatky kníh, najmä zbierok poviedok na rôzne témy: Včera a dnes (Včora i sjohodni,1953), Stránka života (Storinka žyťťa, 1956), Pod spoločným nebom (Pid spiľnym nebom, 1971) a iné. Dve jeho zbierky poviedok – Prezidentov úsmev (Prezydentska usmiška, 1967) a Chorál Verchoviny (Choral Verchovyny, 1964) vyšli v Užhorode a Kyjeve.  V roku 1976 vyšiel v Prahe v českom preklade Chorál Vrchoviny.

S veľkými životnými skúsenosťami (väzeň maďarských a sovietskych koncentračných táborov), partizán, dôstojník Československej armády ) prišiel do Československa  zo Zakarpatskej Ukrajiny Michal Sabadoš – (Mychajlo Sabadoš (1920-1999). Žil v Prahe, neskôr v Košiciach, udržiaval tesné kontakty s Prešovským krajom, kde sa objavila prevažná časť jeho kníh: Parašutistom v Karpatoch (Parašutysom v Karpatach, 1966), Frontovými cestami (Frontovymi dorohamy. 1970), Partizánske Karpaty (Partyzanski Karpaty. 1973), Búrlivé roky ( Burchlyvi roky, 1976), Odvážni (Vidvažni, 1980), Víťazstvo (Peremoha, 1984),

Serpentíny (Kryvuli, 1986). V slovenčine vyšli: Padáky nad Karpatmi (1974), Otecko, ja som ťa hľadal (1977). Takmer všetky diela sú tematicky postavené na spomienkach na II. svetovú vojnu.

Významná literárny vedkyňa Helena Rudlovčáková – (Olena Rudlovčak (1919-2007) prišla  na Slovensko v 40. rokoch z Mukačeva. Vysokoškolské vzdelanie získala na univerzite v Bratislave (1943) a od roku 1949 žila v Prešove. Skúmala zakarpatsko-ukrajinskú literatúru 19. a 20. storočia, žurnalistiku, dejiny divadla, rozhlasové vysielanie a iné. Má zásluhu na  vydaní troch dielov  tvorby Alexandra Duchnoviča (Tvory, 1965, 1967, 1989). Výrazným obohatením boli jej monografie napríklad o J. Stavrovskom- Popradovi (1984), o literatúre 20. -30 rokov (1968). Bola zostavovateľkou  niekoľkých literárnych učebníc, antológií, čítaniek. Jej najlepšie vedecké práce boli publikované v knihe Pri prameňoch súčasnosti (Bilja džerel sučasnosti, 1981). V súlade s jej testamentom archív a knižnica boli odovzdané Užhorodskej národnej univerzite, ktorá  21. januára 2001 jej udelila čestný doktorát.

Literárny vedec Michal Molnár – (Mychajlo Moľnar (1930-2006) – rodák z Velykoji Čenhavy ( v súčasnosti Boržavské, Zakarpatská Ukrajina), absolvent  Karlovej univerzity v Prahe a vedecký ašpirant Kyjevskej  univerzity. Od roku 1955 žil a pracoval v Bratislave. Úzko spolupracoval s Prešovom, kde  vyšla väčšia časť jeho vedeckých prác: Taras Ševčenko u Čechov a Slovákov (Taras Ševčenko u čechiv i slovakiv,1961), Slováci a Ukrajinci (Slovaky i ukrajinci, 1965), zborníky: Z dejín československo-ukrajinských stykov,1965, v ukrajinskom preklade v roku 1959), Vzťahy Ivana Franka s Čechmi a Slovákmi (Zvjazky Ivana Franka s čechamy i slovakami, 1957) a iné. Časť súhrnu jeho diela uverejnená v zborníku Stretnutie kultúr (Zustriči kuľtur, 1980). Po jeho smrti v Užhorode bol založený Vedecko-výskumný inštitút Michala Molnára, v ktorom je umiestnený jeho archív a knižnica.

S Prešovom je spätá aj literárna tvorba jeho manželky Larysy Molnárovej (1928), autorky zbierok poviedok: Voda sa v mori očisťuje ( Voda v mori očyščajetsja, 1969), Okamihy (Chvylyny, 1972), a taktiež  ich dcéry Lesi Jarmakovej – (Lesia Jarmak (1960), ktorá ako deväťročná vydala prvú zbierku poézie  Predjarie (Provesna, 1969), neskôr vyšli jej básnické zbierky: Na krídlach lastovičky ( Na krylach lastivky, 1983) a Leví jazyk slnka (Levynyj jazyk  soncja, 1987).

V Bratislave žije Mikuláš Nevrlý – Mykola Nevrlyj (1916), v súčasnosti najvýznamnejší ukrajinista na Slovensku, akademik Národnej akadémie vied Ukrajiny, ktorý  úzko spolupracuje s ukrajinskými tlačovými orgánmi v Prešove. Hlavným bodom jeho záujmu je Ivan Franko, Taras Ševčenko, ukrajinská literatúra medzivojnového obdobia, predovšetkým tzv. pražská škola: Ivan Franko – ukrajinský básnik-revolucionár (1952), Taras Ševčenko – revolučný básnik Ukrajiny (1960), Ukrajinská sovietska poézia 20. rokov (Ukrajinska radjanska poezija 20-ch rokiv (1964). Múza lásky a boja. Ukrajinská poézia pražskej školy (Muza ľubovy j boroťby. Ukrajinska poezija prazkoji školy, 1995) a iné.

Z pražských ukrajinistov najužšie kontakty s Prešovom mal literárny vedec a folklorista Orest Zilynskyj (1923-1976), rodák z Lemkovščiny v Poľsku, redaktor a zostavovateľ monografie Literatúra československých Ukrajincov 1945-1967 (Literatura  čechoslovackych ukrajinciv 1945-1967, 1968). Mal veľký vplyv na formovanie mladej tvorivej inteligencie Prešovského kraja. V dôsledku politických čistiek v roku 1972  sa stáva  v Prešove a na Ukrajine „personou non grata“. V roku 2013 Národná akadémia vied Ukrajiny vydala štyri diely jeho prác pod názvom Literárnovedné práce (Literaturoznavči praci), dva diely výberu z folkloristických prác (Vybrani praci z foľklorystyky) a Ukrajinské ľudové balady východného Slovenska (Ukrajinski narodni balady Schidnoji Slovaččyny).

          Ľudmila Zilynská (1930) – pôvodom Češka, ktorá sa naučila po ukrajinsky a v Prešove vydala zbierku poviedok Z vtáčieho slovníka (Z ptašynnoho slovnyka, 1968).

Po jednej knižke vydali v Prešove  emigranti z Ukrajiny: Nazar Hnaťuk ( 1899-1982)–  protináboženský román Svätí a boží (Svjati ta boži, 1965) a Mychajlo Kačaluba (1908-1993) zbierku detskej poézie Poľné zvončeky (Poľovi dzvinočky, 1966). V roku 1968 emigroval na západ, kde vydal ďalších päť zbierok poézie a autobiografickú novelu Z mojej Odysei (Z mojeji Odyseji). Pri príležitosti 100. výročia  jeho narodenia v roku 2008 v Prešove vyšiel výber  z diela Múza a stetoskop (Muza i stetoskop, zostavovateľ M. Mušinka).

Z Volyne cez český Aš v roku 1949 prišiel do Prešova herec Ukrajinského národného divadla Viktor Hajný – (Viktor Hajnyj (1932-1994), majúc za sebou  už sovietsku školu, čo sa odrazilo aj v jeho umeleckej tvorbe. Vydal zbierky poézie: Šumia Beskydy (Šumľať Beskydy, 1959), Jarná predzvesť (Vesinnij peredzvin, 1972), Cestičkami hájov (Stežkamy hajiv, 1981). Štyri jeho divadelné hry uviedlo UND v Prešove. Knižne vyšli v zbierke Poéma  o láske a iné divadelné hry ( Poema pro ľubov ta inši pjesy, 1978).

Koncom 50. a začiatkom 60. rokov do ukrajinskej literatúry na Slovensku prichádza nová vlna spisovateľov, narodených pred druhou svetovou vojnou a po nej. Nezúčastnili sa aktívne ani vo vojne, ani v partizánskom hnutí, ideovo a politicky sa formovali už v „novej socialistickej škole“. Takmer všetci (ako aj predchádzajúca generácia)  boli oddaní  politike komunistickej strany, pokladali sa za nepriateľov buržoáznej spoločnosti a priateľmi Sovietskeho zväzu, ktorého socialistické zriadenie bolo pre nich ideálom. Ich vieru v socializmus a komunizmus neotriaslo ani  odhalenie kultu osobnosti Stalina, ani  vedomosti o hladomore a terore, politických procesoch a zreteľné fakty protiukrajinskej politiky sovietskej vlády a komunistickej strany.

Najaktívnejším z nich bol Juraj Bača – (Jurij Bača (1932) z Kečkoviec, prednášajúci  ukrajinskú literatúru na Prešovskej univerzite. Písal básne, poviedky, novely, román, dokonca aj libreto pre operu. Jeho kandidátska dizertácia Literárne hnutie na Zakarpatsku polovice 19. storočia (Literárnyj ruch na Zakarpatti  seredyny XIX stoliťťa, 1961, prepracované vydanie – 1998) bola jedným z prvých pokusov rehabilitácie tzv. „buditeľov“. Štyrikrát vyšla jeho práca Podmienky rozvoja ukrajinskej literatúry v Československu po roku 1945 (Umovy rozvytku ukrajinskoji literatury v Čechoslovaččyny pisľa  1945 roku, 1991-1998). Vrcholom jeho publicistiky boli 60. roky. Na začiatku 70. rokov J. Baču ( spolu s inými disidentami) uväznili a odsúdili na  tri roky väzenia. Po predčasnom  prepustení z väzenia bol  vylúčený  z literárneho a vedeckého procesu. Rehabilitovaný bol v roku 1990. Vydal zbierku poviedok A matke tvojej závidím (A materi tvojij zavydžu, 1991), román Oleksa (1993), Listy sebe samému (Lysty samomu sobi, 1997), zbierku básní Na zásadách rukopisu (Na pravach rukopysu, 2002). V Užhorode  boli vydané tri diely výberu z jeho tvorby (Vybrani tvory, 2006, 2008, 20014).

Absolvent Karlovej univerzity v Prahe Andrej Šelepecký – (Andrij Šelepeckyj (1930-1993) z Veľkého Bukovca sústredil sa na výskum zakarpatskoukrajinskej literatúry 19.storočia, predovšetkým na život a tvorbu A. Pavloviča. Je autorom zovšeobecňujúcej práce Krátky náčrt ukrajinskej literatúry v Československu (Korotkyj narys ukrajinskoji literatury v Čechoslovaččyni, 1963).

Eliáš Galajda – (Iľja Galajda (1931) z Čertižného po skončení Moskovskej univerzity prednášal ruskú literatúru na Prešovskej univerzite. Dosiaľ vydal deväť básnických zbierok a dve zbierky poviedok: Keď idú dažde (Koly jduť došči, 1980), Ešte spieva škovránok (Šče spivaje žajvoronok, 1989). Hlavné témy – nedávna minulosť a súčasnosť. Píše články z literárnovednej problematiky.

Mikuláš Kseňák – Mykola Kseňak (1933) z Kamienky  vysokoškolské vzdelanie nadobudol v Prahe. Na rozdiel od iných spisovateľov orientuje sa na jediný žáner – bájku, v ktorej prejavil svoj talent a majstrovstvo. V ukrajinskom jazyku vydal sedem zbierok bájok.

Milan Regula (1947) z Prislopa vysokoškolské ukrajinské vzdelanie získal na Karlovej univerzite v Prahe, kde aj žije. Nikdy nespretrhával vzťahy s rodným krajom, publikujúc svoje diela na stránkach ukrajinskej tlače na Slovensku. Debutoval v kolektívnom vydaní Priehrštia jari (Pryhoršči vesny, 1966). V roku 2000 vydal zbierku básní Ryby odleteli do teplých krajov (Ryby u vyrij vidlitajuť).

V Kyjeve získali vysokoškolské vzdelanie štyria budúci literárni vedci.

Michal Roman – (Mychajlo Roman (1930) z Kobylníc  bol hlavným ideológom ukrajinskej literatúry 70-80. rokov, zástanca socialistického realizmu, internacionalizmu a marxizmu-leninizmu v literatúre, najmä v období tzv. normalizácie. V tomto duchu sú napísané aj články v knihe Literatúra a čas (Literatura i čas, 1986). Bibliografickú hodnotu má kniha Literárne portréty ukrajinských spisovateľov Československa (Literaturni portrety ukrajinskych pysmennykiv Česchoslovaččyny, 1989), ale aj z nej boli vyhodené mená spisovateľov, ktorí boli stíhaní režimom.  Od decembra  1997 prednášal ukrajinskú literatúru na Univerzite M. Bella v Banskej Bystrici, kde vydal niekoľko učebníc o ukrajinskej literatúre.

Fedor Kováč – (Fedir Kovač (1931-2009) z Rokytoviec sústredil svoju pozornosť na výskum a popularizáciu ukrajinskej literatúry Prešovského kraja. V čase tzv. obdobia stagnácie (70.-80. roky) bol poslancom slovenského parlamentu, predsedom ÚV KZUP, vedúcim redaktorom časopisu Dukľa. Poplatnými tomuto obdobiu boli jeho dve knihy: Niektoré problémy rozvoja ukrajinskej literatúry v Československu  v povojnovom období (Dejaki problemy rozvytku ukrajinskoji literatury Čechoslovaččyny  u pisljavojennyj period, 1973), Slovo o poézii a básnikoch (Slovo pro poeziju ta poetiv, 1978). Z obidvoch vydaní  sú vylúčení spisovatelia, ktorí boli stíhaní pre svoje politické názory. Výber z jeho literárnovedných prác vyšiel pod názvom Dialógy (Dialohy, 1988). Bol zostavovateľom  výberov z diel V. Zozuľáka (1979), F. Ivančova (1986), H. Rudlovčákovej (1981) , spoluzostavovateľom antológií literatúry Ukrajincov na Slovensku Otvorený dom (Vidjkrytyj dim, Užhorod 1982), Karpatské vábenie (Karpatska zamana, Kyjev, 1990). Trvalú hodnotu má jeho Vlastivedný slovník Rusínov-Ukrajincov. Prešovsko (Krajeznavčaj slovnyk rusyniv-ukrajinciv. Prjašivščyna, 1999).

Juraj Kundrát – (Jurij Kundrat (1935) z Bajeroviec pracoval redaktorom ukrajinského vydavateľstva v Prešove a vedúcim katedry ukrajinského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity. Venoval sa otázkam umeleckého a odborného prekladu. Vydal monografiu Ukrajinský umelecký preklad v Československu (1945-1980) (Ukrajinskyj chudožnij pereklad u Čechoslovaččyni (1945-1980);1983) .

Jozef Sirka – (Josyf Sirka (1936) z Uble už v 60. rokoch v prešovskej tlači publikoval literárne črty a fejtóny. V roku 1968 emigroval. V roku 1980 vydal v Mníchove  svoju doktorskú dizertáciu Vývin  národného povedomia Lemkov žijúcich na Prjašivščine v ukrajinskej umeleckej literatúre  Československa (Rozvytok nacionaľnoji svidomosti lemkiv Prjašivščyny u svitli ukrajinskoji chudožňoji literatury Čechoslovaččyny), ktorá svojou objektivitou a dôkladným hodnotením dosiaľ nebola prekonaná. Druhá jeho monografia  Rozvoj ukrajinskej literatúry v Československu (1945-1975) (The Development of Ukrajine Literature in Czechoslovakia 1945-1975; (1978) bola adresovaná vedeckej verejnosti západného sveta. V oboch publikáciách je  vysoké hodnotenie tých spisovateľov, publicistov a vedcov, ktorí zažili represálie, ktorých doma nebolo možné ani len spomenúť. V Užhorode vydal päť kníh publicistických článkov pod názvom Aktuálne (Aktuaľno, (2007-2013).

V 60. rokoch ukrajinskú  literatúru na Slovensku doplnili absolventi-ukrajinisti prešovských fakúlt Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach (terajšej Prešovskej univerzity).

Pedagóg Eliáš Legdan – (Iľja Lehdan (1932-2010) zo Zboja vstúpil do literatúry ako spoluautor zborníka prísloví, porekadiel Národ povie – ako zviaže (Narod skaže – jak zavjaže. 1964) a autor množstva učebníc pre ukrajinské školy. Už ako dôchoca sa  hlbšie začal zaoberať umeleckou literárnou tvorbou. Písal básne, poviedky, fejtóny, epigramy, humoresky, ktoré publikoval v ukrajinských a slovenských periodikách. Osobitne vyšli knihy: Smiech nestarne (Smich ne starije, 2005) a Epigramy (Epihramy, 2007).

        Michal Hirjak – (Mychajlo Hirjak (1933-2007) z Pichného bol profesionálnym folkloristom. Folkloristiku obohatil svojimi vydaniami Ukrajinské ľudové rozprávky východného Slovenska (Ukrajinski narodni kazky Schidnoji Slovaččyny, 1965-1979), kandidátskou dizertáciou na tú istú tému a desiatkami iných zbierok folklórnych materiálov z vlastných zápisov v teréne. Folkloristické publikácie M. Hirjaka charakterizuje  autenticita jazyka každého informátora, analýzou jeho repertoáru a prostredia, v ktorom žil a tvoril. Štyri zbierky rozprávok uverejnil vo vlastnom literárnom spracovaní v spisovnom ukrajinskom jazyku. Po roku 1990 sa stal prívržencom Rusínskej obrody.

Vasiľ Dacej – (Vasyľ Dacej (1936) z Vyravy debutoval satiricko-humoristickou zbierkou My a naši známi (My i naši znajomi, 1961), za ktorou nasledovala novela Oči nevýraznej farby (Oči nevyraznoho koľoru, 1965) a zbierka poviedok Monológy (Monolohy, 1967). V období tzv. normalizácie  prepustený z práce,   pracoval ako robotník-deratizátor. V 80. rokoch sa vrátil do literatúry štyrmi knihami. Jeho román Slnečný vrch (Sonjačnyj verch) vyšiel  v Prešove  v roku 1984 a  v Kyjeve  v roku 1990. V posledných rokoch  zaujal čitateľov ako romanista. Koncom roku 2014 vyšiel jeho román Majkov kapitál (Majkiv kapital). V rokoch 1990-2003  viedol Spolok ukrajinských spisovateľov na Slovensku.

Talentovaný básnik Peter Gula – (Petro Gula (1937-1980) z Vydrane neukončil štúdia v Kyjeve a vrátil sa do Prešova, kde vydal iba jednu ruskojazyčnú zbierku poézie Spievam lásku, mesiac a ruže (Poju ľubov, lunu i rozy, 1962). Posmrtne vyšla zbierka jeho básní, ktoré napísal v ukrajinskom jazyku – Strieborný mesiac (Sribnyj misjac, 2000).

V básnickej tvorbe Sergeja Makaru – (Serhij Makara (1937) prevláda občianska lyrika. Vydal sedemnásť básnických zbierok. V čase „normalizácie“ bol uvoľnený z práce na vysokej škole. V 70-80. rokoch pracoval ako lesný robotník a pomocný robotník na stavbách. Pokus o vykúpenie sa angažovanou poéziou, vrátane zbierky poézie Lenin s nami (Lenin z namy, 1980), bol však márny. Vrcholom jeho básnickej tvorby sú zbierky:  Na rôznych strunách (Na riznych strunach, 1991) a Žlté metamorfózy (Žovti metamorfozy, 1994), kde sú najkrajšie básne z jeho celoživotnej tvorby. V roku 1996 bola jeho zásluhou otvorená Katedra ukrajinského jazyka a literatúry pri Filologickej fakulte Univerzity M. Bella v Banskej Bystrici.

Jozef Šelepec – (Josyf Šelepec (1938) z Ladomirovej – básnik so širokospektrálnym záberom obraznosti a hlbokou filozofiou. Prvé tri jeho knihy  – Čo v mojom srdci  (Ščo v serci mojemu, 1961,  Kvety (Kvity, 1964), November (Lystopad, 1967 boli kladne prijaté kritikou i čitateľskou verejnosťou. V jeho poézii dosť miesta zaberá poézia pre deti a mládež. Počas „normalizácie“ bol uvoľnený z práce na Prešovskej univerzite, zrušená jeho externá ašpirantúra na Karlovej univerzite v Prahe a na poldruha desiatok rokov bol vylúčený z literárneho procesu. V tom čase pracoval v podniku Slovenská kniha. Po čiastočnej rehabilitácii v polovici 80. rokov sa vrátil s do literatúry zbierkami poézie Čo rozpráva slnko (Ščo hovoryť sonce, 1984) a Úbočia a vrcholce (Schyly i veršyny, 1988). Významným prínosom do literárnej vedy sú jeho krátke, ale obsahovo bohaté historicko-literárne  rozpravy a bibliografické zoznamy.

Najvýznamnejším básnikom generácie 60. rokov je Štefan Hostiňák – (Stepan Hostyňak( 1941) zo Zbudského Rokytova – jeden z neveľkého množstva básnikov Prešovského kraja (Prjašivščiny), ktorý nikdy nešiel na kompromis s mocou, hoci neraz mu hrozili represálie. Už svojou prvou básnickou zbierkou Odporúčam vám moju cestu (Proponuju vám svoju dorohu, 1965) predstavil sa  ako talentovaný básnik-modernista. Nové slovo v poézii  zarezonovalo aj v ďalších jeho dvanástich zbierkach poézie (1966-2009). Získali pozitívne ohodnotenie ďaleko za hranicami rodného kraja. Jeho básne  boli preložené do mnohých jazykov  a objavovali sa aj v zahraničných antológiách. V češtine v preklade Jaroslava Kabíčka vyšiel výber jeho poézie pod názvom Neorámovaný prostor (1982),  slovenský preklad výberu jeho poézie vyšiel v roku 1987 pod názvom Inventarizácia. Ako pracovník oddelenia literatúry Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku obohatil literárnu vedu množstvom publikácií z archívnych prameňov.

              Michal Drobňák – Mychajlo Drobňak (1942-1984) zo Zbudského Rokytova  je v literatúre so siedmymi zbierkami poézie v rozpätí rokov (1967-1986). Posmrtné vydanie Ostrie dní (Vistrja dniv) vyšlo v roku 1986. Jeho romány: Diaľavy (Dalyny, 1978), Šumenie času  (Šumovyňňa času, 1979), Dúhy (Rajduhy, 1982).

Šesť básnických zbierok (1972-2013) Milana Bobáka (1944) z obce Pichné sa vyznačuje lakonickosťou a kultivovanosťou jazyka. Vrcholom jeho umeleckého rastu je zbierka jeho básnických miniatúr Súdny čas (Sudnyj čas, 1996) a Byť vtákom (Buty ptachom, 2013). Jeho najkrajšie básne vyšli v zbierke Pod siedmym nebom (Pid sjomym nebom,2004). Výber jeho poézie v preklade do  slovenčiny  vyšiel pod názvom Okamih dojatia (2006). V roku 2007 založil bibliofilskú edíciu básnických zbierok Slovoľub, v ktorej vyšlo desať vydaní.

Miroslav Németh – Myroslav Nemet (1943-2009) sa zapísal do literatúry troma zbierkami poézie – Póly srdca (Poljusy sercja, 1968), Príboje (Pryboji, 1975), Svet v zeleni (Svit v zeleni, 1978); zbierkou poviedok – Poviedky spod hory (Opovidaňňa  z-pid hory, 1984); novelami – Posledná svadba (Ostannie vesilja, 1989), Veselé leto nezamestnaného (Vesele lito bezrobitnoho, 2003). Ako v poézii, tak aj v próze námety čerpal z rodného kraja – Sninského regiónu.

Z literárnych vedcov tohto obdobia najvýraznejšie úspechy zaznamenala absolventka Prešovskej univerzity  Ľubica Babotová (1944), ktorej rodičia  prišli na západné Slovensko zo Zakarpatskej Ukrajiny a po vojne boli prenasledovaní režimom. Práve preto sa dostala  na ukrajinistiku v Prešove až po absolvovaní prírodovednej fakulty. Pripravila k vydaniu diela I. Nevickej,  M. Pidhirjanky, Mykolaji Božuk a iné. Jej základné literárnovedné práce: Zakarpatskoukrajinská próza druhej polovice 19. storočia (Zakarpatoukrajinska proza druhoji polovyny XIX stolittja, 1994), Literatúra Rusínov-Ukrajincov na Slovensku (Rukoväť literatúry, Košice, 1998, s. 158-178).

Miroslav Iljuk  – (Myroslav Iljuk (1942) rodák zo Zakarpatskej Ukrajiny celý život pracoval  ako redaktor ukrajinských periodických vydaní – časopis Dukľa a novín Nove žyťťa, redigoval Vedecké zápisky KZUP. V tlači uverejnil nespočetné množstvo článkov na rôzne témy. Časť z nich sa dostala do knihy jeho reportáží, cestopisných čŕt, rozhovorov Na pulze času (Na puľsi času, 2012).

Jozef Mulík (1944) z Hríbova  –  redaktor novín Nove žyťťa, časopisu Družno vpered (1973-1981) a tlačovej agentúry ORBIS v Prahe (1981-1990) vošiel do ukrajinskej literatúry zbierkou poviedok Paleta (Palitra, 1986).

Rudolf Demjan – (Rudoľf Demjan (1952) zo Zbojného – dlhoročný riaditeľ Ukrajinskej školy-internátu v Humennom. Do ukrajinskej literatúry vstúpil zbierkou básní  Ozvena starej zvonice ( Vidlunnia staroji dzvinyci, 2000), za ktorou nasledovali dve ďalšie – Pozvanie (Zaprosyny, 2003) a Odtiene všedného dňa (Vidtinky budnia, 2008). Vydal dve zbierky poviedok pre deti a niekoľko rozhlasových hier. Jedna z nich – Vietor vo vrecku (Viter v kyšeni) bola odmenená Cenou Literárneho fondu.

Jaroslav Džoganík (1964) z Kurimky ukončil v roku 1988 Prešovskú univerzitu (aprobácia: ukrajinský jazyk a literatúra – slovenský jazyk a literatúra), kandidátsku dizertáciu Umelecká kvalita ukrajinskej prózy na Slovensku (Chudožnia jakisť ukrajinskoji prozy Slovaččyny) obhájil v Kyjeve. Pracuje na Katedre slovenského jazyka a literatúry Užhorodskej národnej univerzity. Z jeho tvorivej dielne vyšlo osem knižných vydaní a desiatky  literárnovedných prác o najnovšej ukrajinskej literatúre na Slovensku a jej predstaviteľoch.

Z folkloristov, ktorí ukončili Prešovskú univerzitu najväčší úspech zaznamenala Anna Derevjaniková. V jej osobe  máme vedca-etnomuzikológa, speváčku-sólistku, dirigenta niekoľkých zborov a vlastenca rodnej obce.

Z Užhorodskej univerzity prišla do Prešova Jolana Holendová (1938), autorka monografie Anatolij Kralyckyj (1984), niekoľkých učebníc ukrajinskej literatúry a vedeckých štúdií. Poviedky uverejňuje na  stránkach časopisu Dukľa.

Pomerne neskoro vstúpil do literatúry prozaik, lekár-stomatológ Štefan Hanuščin—Stepan Hanuščyn (1924 –……) z Poráča.  Prvú zbierku poviedok Vysoké schody ( Vysoki schody, 1974) vydal ako päťdesiatročný, ďalších päť v rokoch 1981-2000. Písal aj po slovensky. Hlavná téma jeho prózy – konflikty v rodinnom a verejnom živote.

Profesionálnym lekárom je aj básnik Jozef Zbihlej – Josyf Zbihlej (1938)  zo Stebníka, autor množstva básnických zbierok. Už prvá z nich Zelené neóny (Zeleni neony, 1964) priniesla mu zaslúžené uznanie, hoci sa neobišlo ani bez kritiky. Básnická reč J. Zbihleja je veľmi lakonická, každé slovo je v nej vyvážené. Ich lyrický hrdina – čulý, plný života dedinský chlapec, ktorý sa vyberá do sveta, aby ho poznal a pochopil. Dve jeho básnické zbierky vyšli v slovenčine

Boris Ivančov (1947-1999; syn prozaika Fedora Ivančova). Písal cestopisy. V ukrajinskom jazyku vyšli: Japonsko na kolesách (Japonija na kolesach, 1983) Túžba na meno Tadž-Mahal (Mrija po imeni Tadž-Machal, 1987) a iné. V slovenčine vydal knihu reportáží Zvonček z Fudžisanu (1989).

V druhej polovici 60. rokov sa začal masový návrat do Prešovského kraja tzv. reoptantov – Rusínov-Ukrajincov Slovenska, ktorí v roku 1947 (vyše 12 tisíc osôb) optovali  sovietske  občianstvo a osídlili  Rovenskú a Volynskú oblasť Ukrajiny na miesta Čechov, ktorí sa vrátili do svojej vlasti. Optanti sa v Ukrajine ocitli v   zložitých ekonomických, politických a sociálnych podmienkach a od samého začiatku sa snažili o návrat na Slovensko. Vrátiť sa im bolo čiastočne dovolené až v druhej polovici 60. rokov. Časť mladých reoptantov, ktorí sa vzdelávali v ukrajinských školách, sa zapojilo  do kultúrneho života Ukrajincov na Slovensku. Z ich radov vyšli aj spisovatelia.

Štefan Kruško – (Stepan Kruško (1941) z Chmeľovej – ako šesťročný s rodičmi presťahoval sa na Ukrajinu a ako 26-ročný vrátil sa domov. Optácia sa stala hlavnou témou jeho literárnych a vedecko-populárnych diel. Od roku 1987 vydal množstvo kníh, z ktorých  treba spomenú: Ľudia spod Minčola (Ľjudy z-pid Minčola, 1987), Optanti (Optanty, 1997), Uväznení (Areštanty, 2003), Encyklopedický slovník presídlenia (2005, spoluautorstvo), Opcia a presídlenie Rusínov do ZSSR (1945-1947) ( v spoluautorstve) a iné.

Pavol Maskalik – (Pavlo Maskalyk (1946) z Veľkého Bukovca – ako jednoročný chlapec spolu so svojimi rodičmi sa presťahoval na západnú Ukrajinu a v roku 1966 (spolu s rodičmi ) sa vrátil do rodnej dediny. Po skončení Inštitútu divadelného umenia  Karpenka-Karého v Kyjeve takmer tridsať rokov  pôsobil ako herec Ukrajinského národného divadla v Prešove, v ktorom odohral takmer sto roly. Debutoval básňami v kolektívnej antológii Mladé víno (Molode vyno, 1982). Aktívne vystupoval v ukrajinskej tlači. Už ako dôchodca, najlepšie svoje diela (básne, prózu, dramatické diela ) uverejnil v knihách Cestičkami k jeseni (Stežkamy do oseni, 2010) a Jesenná prechádzka s príchuťou leta (Osinnja prohuljanka z prysmakom lita, 2013).

Júlia Prokipčáková – Julija Prokipčak (1935), rodáčka z Ľvovskej oblasti (Ukrajina) prisťahovala sa na Slovensko v roku 1975. Aktívne sa zapojila do kultúrno-spoločenského života Ukrajincov na Slovensku. V roku 2005 vydala zbierku  básní pre deti Babičkini vnuci (Babusyni vnuky).

Prokip Kolisnyk (1957) prišiel na Slovensko z  Ukrajiny  (Podillja) v roku 1981 už ako zrelý  umelec-maliar. Ukrajinskú literatúru na  Slovensku obohatil zbierkami modernej prózy : Čysnycja (2001), Od prvej osoby Samoty (Vid peršoji osoby Samoty, 2002). Rodnú obec preslávil sériou výstav Potašňa –bunka Podillja (Potašňa – čarunka Podillja).

V 70.rokoch sa ukrajinská literatúra na Slovensku  doplnila novými menami. Tvorba talentovanej poetky Anny Kocúrovej – (Hanna Kocur (1948) z Varadky, ktorá v rokoch 1970-1972 študovala ukrajinský jazyk a literatúru ma Kyjevskej univerzite,  bola brutálne spretrhaná. Za styky s ukrajinskými disidentami-„šesťdesiatnikmi“ ju orgány KGB  vypovedali zo Sovietskeho zväzu a orgány československej ŠTB ju uväznili.  Jej prvá básnická zbierka Keď vysychajú studne (Koly vysychajuť krynyci, 1990). Ďalšia –  Od hviezdy k studni (Vid zori do krynyci). V roku 2001 vychádza jej dokumentárna novela Okno na Východ (Vikno na Schid).

Jej manžel –  Kyjevčan  Vitalij Konopelec (1948-2003) prišiel na Slovensko v roku 1977. Pre deti vydal tri knihy: Kone-koníky (Koni-konyky,1985), Modrá páva (Synia pava, 1988), O Karasovi Čudákovi (Pro Karasja Čudasia, 1989).   Pre dospelého čitateľa zbierku poézie Zrnko (Zerňa, 1987). Venoval sa umeleckému prekladu. Knižne vyšiel jeho preklad  z poézie Milana  Rúfusa Výber z diela (Vybrani tvory,1991),  výber z poézie Ivana Kraska Čierna svieca (Čorna svička, 1995) a Jána Smreka Zo zlatej fantázie (Iz  zolotoji fantaziji, 1996). Preložil prózu Ivana Hudeca  Báje a mýty  starých Slovanov (Lehendy j mify starych slovjan, 1996). V roku 2003 vyšla antológia  slovenskej ľúbostnej poézie Ja som Ťa veľmi miloval… (Ja Tebe duže ľubyv…), ktorú zostavil a básne preložil Vitalij Konopelec.

    Naďa Varcholová  – (Nadija Varchol (1950) z Chmeľovej svoje diela začala publikovať  od roku 1976, ale prvú knihu poviedok Pohŕdanie (Pohorda) vydala v roku 1991, druhú Interiér nesúladu (Interjer nesusvitnosti) v roku 2002. Dominantnou témou v jej poviedkach je súčasnosť a nedávna minulosť. Ako vedecký pracovník Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku sústreďuje sa na výskum folklóru. Svoj folkloristický výskum  publikovala v štyroch knižných vydaniach a v celom rade vedeckých štúdií.

Eva Oleárová – (Jeva Olejar (1945) z Fulianky pri Prešove svoje prvé literárne pokusy publikovala v miestnej ukrajinskej tlači už ako  študentka strednej školy. Cyklus jej poviedok vyšiel aj v antológii Mladé víno (Molode vyno, 1982). Vydala zbierku poviedok Pianissimo (2007) a Akordy dňa (2014). V jej tvorbe prevláda ženská tematika.

Vasiľ Kočemba (1937-1998) z Veľkého Lipníka – pravoslávny (neskôr grécko-katolícky) kňaz svojimi básňami sa predstavil v ukrajinskej i slovenskej tlači. Jeho básnická zbierka Z neba a zeme (Z neba i zemli, 1991) vyšla taktiež v slovenčine pod názvom Zo zeme i z neba (1997).

Originálnym  prínosom do ukrajinskej literatúry na Slovensku  je Levko Dovhovič (1935), rodák to Zakarpatskej Ukrajiny. Prišiel k svojmu otcovi (duchovnému) do Československa v roku 1957 po návrate zo sibírskych táborov (1950-1956). Najprv sa usídlil v Česku, v roku 1963 prišiel do Prešova, kde sa aktívne zapojil do kultúrno-spoločenskej práce. Napriek tomu, že jeho  činnosť, predovšetkým s ukrajinskou mládežou, bola neobyčajne úspešná, bol uvoľnený z práce v Prešove. V Košiciach, kde  pracoval vo sfére stavebníctva bol  pod neustálym dohľadom bezpečnostných orgánov. Vydal niekoľko prác o činnosti zboru Karpaty a o ukrajinskom  skaute. Vrcholom jeho tvorby  je  autobiografia Kronika života politického väzňa č.2A424 (Chronika žyťťa polityčnoho viaznia nomer 2A424, 2013).

     Mária Ňachajová – (Marusia Ňachaj (1951) dosiaľ vydala básnické zbierky: Biele ruky briez (Bili ruky beriz, 1974,  Čakám ťa (Čekaju tebe,1981, Môj ateliér (Moje ateľje, 1986), Za starou bránou. Siluety (Za staroju bramoju. Syluety, 2011). V roku 2014 vyšiel výber jej poézie Siluety v slovenskom preklade Valérie Juríčkovej. V jej poézii prevláda  intímna lyrika, ale neopomína ani prírodnú lyriku a spoločenské témy.

Dlhoročný vedúci redaktor časopisu Dukľa Ivan Jackanin (1950) z Rešova je v súčasnosti najproduktívnejším ukrajinským literátom na Slovensku. Už vyše dvadsať rokov rediguje a vedie časopis Dukľa a detský časopis Veselka. Je predsedom Spolku ukrajinských spisovateľov na Slovensku. Prekladá zo slovenskej, českej, poľskej literatúry do ukrajinčiny,  z ukrajinskej literatúry do slovenčiny. V literatúre sa sústreďuje na poviedky a novely. Vydal celé množstvo pôvodných kníh a prekladov. K najpozoruhodnejším patria: Trvalé bydlisko (Misce prožvyňňa, 1987), Natalka už neplače (Natlka vže ne plače, 1988), Všetko zanecháš (Use zalyšyš, 1990), Tiene a jazvy (Tini j šramy), Útek (Vteča,1995), Drevený smútok (Derevjanyj smutok, 1997),  …ako zbité psy (…jak zbyti psy, 1998), Vernisáž (Vernisaž, 2000), Anjel nad mestom (Anhel nad mistom, 2001), Za všetko môžu chlapi (V usjomu vynni čoloviky, 2004), Čarovný plecniak (Čarivnyj rjukzak, 2006), Čierna skrinka zrelej dámy (Čornyj jaščyk zriloji damy, 2009), Útek bez návratu (Vteča bez vorottja, 2010), Môj dedo Robinzon (Mij did Robinzon, 2013), Čas úzkych ulíc (Pora vuzeňkych vulyc, 2013), Dusno (Zaducha, 3013).

V roku 1998 vychádza v jeho preklade v slovenčine výber poviedok  ukrajinského spisovateľa na Slovensku Štefana Hanuščina Vysoké schody. V užhorodskom vydavateľstve Karpaty vyšiel  po slovensky výber ukrajinských ľudových rozprávok pod názvom Majster Ivanko (1985, prekl. I. Jackanin). V roku 1994 bol autorom prekladu antológie súčasnej slovenskej poviedky Poľahčujúce okolnosti (Polehšujuči obstavyny). Do ukrajinčiny zo slovenčiny preložil diela: Július Balco:  Vrabčí kráľ (Horobjačyj koroľ),  Marek Vadas: Zúfalo krásny život (Vidčajdušno harne žytťa), antológiu  slovenskej krátkej prózy  pod názvom Tajomstvo (Tajina), Stanislav Štepka: Lastovičie rozprávky (Lastivčani kazky), Jozef Banáš: Zóna nadšenia (Zona natchnennia), Ľuboš Jurík: Smrť ministra (Smerť ministra).V roku 2009 vychádza v jeho preklade do slovenčiny  výber ukrajinských poviedok pod názvom Mesačný úsmev.

Ivan Jackanin je členom Národného zväzu spisovateľov Ukrajiny a laureátom niekoľkých literárnych cien na Ukrajine a Slovensku.

Július Paňko (1951) z Dolhune debutoval zbierkou poviedok Na hory, na lesy, na skaly (Na hory, na lisy, na skeli, 1990), za ktorou nasledovali: Kúpeľné testy (Kurortni testy, 1999), (Ne)obmedzené možnosti ((Ne)obmeženi možlyvosti, 2003) , Levoška (2006), Album (Aľbom, 2011), Vysnívaná cesta (Vymrijana podorož, 2014). Novela Levoška vyšla v roku 2008 v slovenskom preklade.

Z najmladšej generácie spisovateľov prezentoval sa Taras Muraško (1970) experimentálnou prózou a zbierkou básní Poézie a interpretácie (Poeziji  ta interpretaciji (1998).

V ukrajinskej literatúre na Slovensku sa zjavilo niekoľko kolektívnych zborníkov a antológií. K významnejším patrí: Včera a dnes (Včora i sjohodni, 1953), Mladé hlasy (Molodi holosy, 1956), Rozhovor storočí (Rozmova storič, 1965), Priehršia jari (Pryhoršči vesny, 1966), Letá a zimy (Lita i zymy, 1969), Lupene predjaria (Peľjustky provesny, 1977), Karpatská dúha (Veselka Karpat, 1990). Štyri antológie ukrajinskej literatúry na Slovensku veľkým nákladom vyšiel na Ukrajine: Lastovička z Prešovska ( Lastivka z Prjašivščyny, zostavovateľ M. Molnár, predslov M. Ryľskyj, 1960), Karpatské mámenie (Kartpatska zamana, zostav. O. Myšamyč, predslov D. Pavlyčko, 1990), Otvorený dom (Vidkrytyj dim, zostav. J. pado a F. Kováč, 1982), Pod modrými Beskydami (Pid synimy Beskydamy, zostav.  D. Fedaka a I. Jackanin, 2006. Výber z detskej poézie Ukrajincov Slovenska vydalo kyjevské vydavateľstvo Veselka  pod názvom Zaspievajme si (Zaspivajmo sobi, zostav. V. Konopelec, 1994).

V slovenčine vyšli v povojnovom období tieto antológie diel ukrajinských spisovateľov na Slovensku: Pod spoločným nebom (zostav. V. Koman, 1979), Srdce ako slnce (zostav. F. Kováč, 1982), Korene (zostav. J. Andričík, 1990, Sú také chvíle…( zostav. I. Jackanin, preložil J. Andričík, 2002). V preklade do maďarského jazyka diela ukrajinských spisovateľov na Slovensku vyšli v antológii Karpátok éneke:czechoszlovákia költök antológiája (zostav. M. Roman, 1988), v češtine – Ráno nad Karpatmi (preklad J. Kabíček a V. Židlický, 1983).

Keď berieme do úvahy štatistický počet obyvateľov, pri prvom oficiálnom sčítaní  ľudí po druhej svetovej vojne v roku 1950 sa k ukrajinskej a ruskej národnosti na Slovensku prihlásilo 48 231 ľudí, v roku 2011 – 40 912 ľudí (7 430 – k ukrajinskej, 33 482 – k rusínskej). Keď porovnáme počet spisovateľov (autorov) a nimi vydaných kníh s počtom obyvateľov, prídeme k záveru, že počet kníh, vydaných v ukrajinskom jazyku v povojnovom období, ďaleko prevyšuje priemer počtu vydaných kníh na jedného obyvateľa na Slovensku. Je to jeden z paradoxov vývoja kultúry Rusínov-Ukrajincov na Slovensku.

V tejto súvislosti treba vziať do úvahy aj tú skutočnosť, že  na Slovensku existovala  štátna štruktúra  vydávania kníh. Bolo tu ukrajinské vydavateľstvo so svojimi redaktormi a administratívnymi pracovníkmi, ktoré každoročne  uzatváralo s autormi zmluvu o napísaní toho alebo iného diela a jeho odovzdaní vydavateľstvu v určenom termíne. Autor už vopred vedel, že vyjde  ním napísané  dielo a dostane dohodnutý honorár, ktorý bol pomerne vysoký. Samozrejme, rukopis diela prechádzal  strohou cenzúrou, ale aj profesionálnym redigovaním.

Po „nežnej“ revolúcii v roku 1989 politická cenzúra bola zlikvidovaná a zanikli aj štátne vydavateľstvá. Zdalo sa, že  je to koniec  ukrajinskej vydavateľskej činnosti. Lenže opak bol pravdou. Štát pootvoril dvierka pre vydávanie kníh prostredníctvom projektov a grantov. Okrem toho vzniklo množstvo súkromných tlačiarní, ktoré za peniaze vydajú akúkoľvek  knihu. Takmer polovica ukrajinských kníh na Slovensku  vychádza za podpory Úradu vlády SR. Druhá polovica pri  finančnej podpore autora alebo sponzora. V súvislosti s postupným zánikom ukrajinských škôl  zmenšuje sa aj počet čitateľov ukrajinského tlačeného slova.

Literatúra:

Волощук И. : Украинская литература в Чехословакии. – Пряшев, 1957.

Мацинський І. (упор.) : Розмова сторіч. – Пряшів, 1965.

Зілинський О. та кол. : Література чехословацьких українців 1945-1967 рр. Проблеми й перспективи. – Пряшів, 1968.

Ковач Ф. : Деякі проблеми розвитку української літератури в Чехословаччині у післявоєнний період. – Пряшів, 1973.

Sirka J. : The Development of Ukrainian Literature in Czechoslovakia 1945-1975. –  Frankfurt/Main, Bern, Las Vegas, 1978.

Роман M. : Шляхи літератури українців Чехословаччини після 1945 року. – Пряшів, 1979.

Сірка Й. : Розвиток національної свідомості лемків Пряшівщини у світлі художньої літератури Чехословаччини. – Мюнхен, 1980.

Rosenbaum K. a kol. : Ukrajinská literatúra v ČSSR. – Bratislava, 1981.

Роман M. Літературні портрети українських письменників Чехословаччини. – Пряшів, 1989.

Babotová Ľ. : Literatúra Rusínov-Ukrajincov na Slovensku. Vývin literatúry po roku 1945. In: Rukoväť literatúry. Košice 1998. – S. 165-178.

Бача Ю. : З історії української літератури Закарпаття та Чехословаччини. – Пряшів, 1998.

Džoganik J.: Kontextovosť umeleckých hodnôt ukrajinskej prózy na Slovensku. – Bratislava,   1998.

Ковач Ф. (упор.): Краєзнавчий словник русинів-українців. Пряшівщина. – Пряшів, 1999.

Džoganik J.: Ukrajinská literatúra Slovenska v portrétoch. – Užhorod, 2002.

Makara S. – Roman M.: Slovník ukrajinských spisovateľov Slovenska. – Banská Bystrica, 2010.

Džupinková Z. (ed.): Diela ukrajinských spisovateľov Slovenska. (Bibliografia knižných vydaní v rokoch 1945-2010). – Prešov, 2011.

Divadlo

Prvé profesionálne Ukrajinské národné divadlo (UND) vzniklo 24. novembra 1945 v Prešove z iniciatívy UNRP  z príspevkov  širokej verejnosti. Jeho riaditeľom sa stal Ivan Hryc-Duda – niekdajší člen divadla Nová scéna v Chuste. V kolektíve UND bolo 16 hercov-amatérov, medzi ktorými boli 9 učitelia. Herci vykonávali aj iné práce, lebo v novovzniknutom divadle nebol žiadny technický personál. Bolo to  výjazdové divadlo, ktoré malo slúžiť ukrajinskému obyvateľstvu východného Slovenska, predovšetkým obohacovať jeho duchovný život a posilňovať národné  sebauvedomenie. V roku 1954 pri divadle vznikla operná skupina a na jej základe bol vytvorený Poddukelský ukrajinský ľudový súbor (PUĽS).

Za 68 rokov svojej existencie (1946-2014) divadlo uviedlo o395 premiérových predstavení, ktoré vzhliadlo vyše dva a pol milióna divákov priamo zo scény a ďalšie milióny z obrazoviek televízorov a počulo ich z rozhlasového vysielania. V Prešove vystupovalo divadlo niekoľkokrát do mesiaca. Všetky  ďalšie predstavenia sa konajú na scénach dedinských a mestských kultúrnych domov. Takmer každý rok vycestovalo so svojimi predstaveniami aj do iných krajov Slovenska a predtým aj do zahraničia ako reprezentatívny umelecký kolektív Ukrajincov na Slovensku. Za celé  obdobie svojho jestvovania divadlo úzko  spolupracovalo a aj spolupracuje s národnostným vysielaním Slovenského rozhlasu, televíziou a filmovými štúdiami. Do roku 1961  divadlo nemalo svoju vlastnú scénu, ani technické zariadenie, využívalo scénu a technické vybavenie slovenského Divadla J. Záborského v Prešove.

Do roku 1948  sa kolektív rozrástol zo 16 na 30 členov. Štyridsiate  výročie svojej existencie UND stretlo už so 174 členmi, včítane 6 členov vedenia, 34 členmi dramatického kolektívu, 60 členmi zboru, tanečnej skupiny a orchestra, 15 administratívnymi pracovníkmi a 59 pracovníkmi scénografie, techniky, dopravy a pomocného personálu.

Prvá premiéra UND – hudobná dráma M. Staryckého Oj ne chody, Hrycju, ta na večornyci sa uskutočnila s veľkým úspechom  2. marca 1946. Režíroval ju Ivan Hryc-Duda za asistencie Jurija Šerehija (1907-1990),  v ktorého výprave bolo ďalších šesť premiér. V prvých dvoch divadelných sezónach títo dvaja majstri  divadelného umenia dali pečať divadlu, keď  zo 17 premiér jedenásť znelo v ukrajinskom jazyku a šesť v ruštine. V tom čase v repertoári divadla bola zväčša ukrajinská klasika: Nešťastná (Beztalanna) I. Tobilevyča, Pucer Šeľmenko (Šeľmenko-denščyk), Zaporožec za Dunajom S. Hulaka-Artemovského – S. Ľudkevyča, Urobili zo seba hlupáka (Pošylys v durni) M. Kropyvnyckého, Nazara Stodoľu T. Ševčenka  s Priadkami (Večornyci) Niščynského).

Po komunistickom prevrate v roku 1948 UND bolo znárodnené a I. Hryc-Duda, J. Šerehij boli odstránení  z divadla kvôli „nacionalistickým úchylkám“. Vymenili ich  profesionálni režiséri niekdajšieho Ruského dramatického divadla v Prahe (ktorý po roku 1918 vraj pôsobil v Paríži): M. Petrunkin, V. Černiavskyj, J. Zahrebeľskyj a I. Vasiliev, ktorí pritiahli so sebou a niekoľkých hercov (J. Nestorovú. N. Zarinu, N. Maksimovú, J. Nikolajeva a iných). Títo ukrajinskému divadlu dali ruský charakter. Z 37 premiér  v sezóne 1948-1954 bolo len 9  ukrajinských: Podhorania, Pytyčky v Hončarovke, Urobili zo seba hlupáka, V stepiach Ukrajiny, Ivasyk-Telesyk a iné. Všetky ostatné boli uvádzané v ruštine. V podstate  to bola dooktóbrová a sovietska klasika: A. N. Ostrovskij, A. Čechov, N. Gogoľ, M. Bulgakov, M. Gorkij, K. Simonov, A. Afinogenov a iní. V ruštine sa uvádzali aj divadelné hry miestnych autorov: E. Bissovej, I. Macinského, absurdné predovšetkým bolo to, že v ruštine sa uvádzali dokonca niektoré hry  ukrajinskej klasiky. Celoštátny úspech zaznamenala divadelná hra J. Miljutyna Trembita ( v réžii I. Vasilieva).

Ukrajinský jazyk zavládol v divadle od jesene 1954, keď sa doň na krátky čas vrátil J. Šerehij, ktorý uviedol také divadelné hry ako Záporožský poklad (Zaporizkyj skarb) V. Vančenka, Marusiu Bohuslavku M. Staryckého, Natalku Poltavku M. Lysenka; zo svetovej klasiky – Moliérovho Lakomca,  Vtáčnika K. Zellera a podobne. Od roku 1948 až po rok 1956 riaditeľom divadla bol Bartolomej Bavoľár (1914-1956) z Markušoviec, ktorému patrí aj niekoľko inscenácií , zväčša zábavného charakteru.

V roku 1956 na jeho miesto prišiel spisovateľ Ivan Macinský (1922-1987), ktorému patrí najväčšia zásluha v konečnom vtelení ukrajinského jazyka do repertoáru divadla. Ivan Pichanič (1920-1988) za desať rokov vo funkcii riaditeľa (1960-1970) zvýšil úroveň technického zariadenia na úroveň iných profesionálnych scén v Československu. Ďalších jedenásť rokov (1971-1982) riaditeľom bol Jozef  Feľbaba (1921-1995), rodák zo Zakarpatskej Ukrajiny, ktorý mal za sebou úspešnú činnosť v divadlách Mukačeva a Budapešti. Od roku 1947 pracoval v UND ako režisér mnohých predstavení. Prvou jeho výpravou na scéne UND bol Revízor N. Gogoľa (premiéra 20.10. 1947), za ktorou nasledovalo celé množstvo divadelných hier, predovšetkým ruskej klasiky (A. Ostrovskij. M. Bulgakov, A. Čechov, L. Leonov, M. Gorkij) a tzv. estrády (Veselo vpred, Sme za mier, Pravdivé slovo a pod.). Z ukrajinskej dramatickej tvorby v jeho uvedení uzreli svetlo sveta divadelné hry T. Ševčenka, I. Franka, I. Kotľarevského, I. Tobilevyča, O. Kornijčuka. Z miestnych autorov to boli divadelné hry Evy Bissovej (Priatelia a nepriatelia, Brloh, Už  žeriavy odleteli), Vasiľa Zozuľáka  (V ústrety šťastiu) a Viktora Hajného (Jedného prekrásneho dňa).

Plných 17 rokov (1982-1998) funkciu riaditeľa UND zastával Jaroslav Sisák. Terajším riaditeľom divadla je Marián Marko.

Vo svojich začiatkoch UND vlastný orchester nemalo. jeho hudobné prestavenia sprevádzal amatérsky orchester Zväzu mládeže Karpát, Ruského gymnázia, Robotníckeho krúžku a iné. Vlastný orchester UND založilo v roku 1950.

V roku 1954 v UND bola založená operetná  skupina z rozpusteného Ukrajinského súboru piesní a tancov ( vedúci J. Kosťuk (1912-1998). baletnú skupinu viedol skúsený baletmajster V. Libovický (1906-1984) z Prahy, ktorý v roku 1955 na scéne UND uviedol prvý (dosiaľ jediný) balet Marijka.

V rokoch 1950-1953 pri UND bola zriadená  dvojročná divadelná škola (pobočka Bratislavského konzervatória), ktorú ukončilo 17 hercov. Jej hlavnými učiteľmi boli herci niekdajšieho Ruského divadla v Prahe (riaditeľ školy – I. Vasiliev). Vyučovalo sa v ruštine   a podľa metódy K. Stanislavského. Podobná škola (ako pobočka Košického konzervatória) bol zriadená pri UND v rokoch 1960-1964.

V rokoch 1966-1970 vyslalo UND deviatich adeptov divadelného  umenia na štúdia do Kyjevského divadelného inštitútu Karpenka-Karého. Od tých čias sa stal tento inštitút, tak povediac, dielňou profesionálnych hercov pre potreby prešovského UND. Do roku 1988 štúdia ukončilo vyše dvadsať hercov UND.

V roku 1954 UND sa rozdelilo na dve časti. dramatický kolektív UND a Poddukelský ukrajinský ľudový súbor. Dramatický kolektív veľmi rýchlo vyšiel z područia ruskej klasiky a rozšíril svoj repertoár na  ukrajinskú, slovenskú, českú a svetovú dramatickú  spisbu. Zásluha v prvom rade patrí prvému šéfovi drámy Jozefovi Feľbabovi, ktorý nadväzujúc na režisérsky profesionalizmus Jurija Zahrebeľského (1897-1957) dal svojmu inscenovaniu  individuálnu pečať (Ukradnuté  šťastie – 1956, Nepokojná staroba – 1961, Tretia patetická – 1970 a iné). Zreteľnú stopu  zanechal aj hosťujúci režisér Mikuláš Gojda (1923 -1997)- Antigona (1962), Othello (1963). V roku 1958  po štúdiách réžie v Bratislave, Kyjeve a Moskve sa do divadla vrátil mladý režisér Ivan Ivančo (1935-1994), rodák z Matoviec . Vniesol do výprav nové   postupy (Bačova žena – 1964, Mária Stuart – 1968, Lesná pieseň – 1969, Matka – 1970 a iné). Ako svetovú premiéru uviedol neznámu divadelnú hru O. Olesia Noc na polonine (1965) a taktiež drámu M. Kuliša 97 (1978) – v čase, keď  boli jeho divadelné hry na Ukrajine zakázané.

Od roku 1959 UND malo svojho  profesionálneho dramaturga v osobe Jozefa Rešovského (1934-1990), ktorého po 15 rokoch zamenili: Juraj Dacko, Andrej Červeňák, Vasiľ Dacej a Vasiľ Turok.

Okrem niekoľkých divadelných sezón (1953-1960, 1986-1992) UND nemalo svojho vlastného scénografa. Zo začiatku túto funkciu  vykonával profesor  výtvarnej výchovy prešovského gymnázia Michal Dubay (1910-1993), neskôr profesionálni scénografovia slovenských divadiel (L. Šestina, Š. Bunta, M. Brezina a ďalší).

Za prvých päťdesiat rokov existencie divadla vyrástol v ňom silný kolektív hercov, ktorí v podstate  venovali mu celý svoj život. Herci UND svojím majstrovstvom nezaostávali za  hercami  iných divadiel na Slovensku. Diváci ich poznali aj v najvzdialenejších dedinách Prešovského kraja.

K najvýznamnejším majstrom scény patrili Jozef Korba (1921-1988) z Chmeľovej, Mikuláš Simko (1921-1982) z Čukaloviec, Pavol Simko (1926-1981) z Čukaloviec, Tamara Simková (1930-1993) zo Žitomira (Ukrajina), Anna Simková-Klecová (1931) z Medzilaboriec, Mychajlo Popovič (1914- 1992) z Domaniniec (Zakarpatská oblasť  Ukrajiny), Varvara Popovič (1914-1997) z Pidmonastyrska (Zakarpatská oblasť Ukrajiny), Eva Fabianová (1924), Viktor Hajný (1932-1994) z Huto-Myriatyna (Volynská oblasť Ukrajiny), Anastázia Juhasová-Sakalová (1936) z Výravy, Mária Korbová (1930) z Runiny, Mikuláš Ľaš (1933-2008) z Bajeroviec, Juraj Jakub (1932-1993) zo Snakova, Štefan Hij (1966) z Beloveže, Svetlana Michaliková (1953) z Ivančiniec, Ľubomír Mindoš (1962), Ivan Košut-Maturkanič (1931), Vasiľ Rusiňák( 1953) z Prešova, Andrej Lucik (1935-2003) z Radvane nad Laborcom, Anna Bitnerová (1935-2014) z Kamienky, Jevhen Libezňuk (1961), Janik Cjoka a ďalší. Každý z nich vytvoril na scéne UND desiatky roly.

V roku 1991 UND z iniciatívy dramaturga divadla Vasiľa Turka a riaditeľa Jaroslava Sisáka (obaja poprední predstavitelia Rusínskej obrody) zmenili nielen názov divadla – na Divadlo Alexandra Duchnoviča (DAD), ale aj jeho umelecký profil.

V posledných troch sezónach (2012-2014) kvôli požiadavkám ukrajinskej pospolitosti Prešovského kraja uviedol tri divadelné hry  v ukrajinskom jazyku: Tiene zabudnutých predkov (podľa rovnomenného diela M. Kocjubynského), Samota O. Denysenka a Klamárky N. Uvarovej. Režisérom  všetkých troch divadelných hier bola absolventka Divadelného inštitútu Karpenka-Karého v Kyjeve Jana Truščinská- Sivá (1961) z Výravy.

Poddukelský ukrajinský ľudový súbor – Poddukelský umelecký ľudový súbor

Prvý profesionálny súbor – Ukrajinský  súbor piesní a tancov – vznikol v roku 1953 v Medzilaborciach. Jeho umeleckým vedúcim bol Juraj Kosťuk a Oľga Dutková (1910-2004). Tanečnú skupinu viedol Vladimír Libovický. V tom istom roku súbor sa presťahoval do Cemjaty pri Prešove. Orientoval sa na všeukrajinský  folklór, v repertoári mal aj diela miestneho pôvodu.

Po necelých dvoch rokoch úspešnej činnosti došlo k rozpusteniu  súboru. Časť jeho členov vytvoril operetnú skupinu pri UND, ktorú viedol dirigent Gabriel Kucko. Režisérom operety sa stal Juraj Šeregij, baletmajstrom – Vladimír Libovický. Operetná skupina uviedla niekoľko predstavení samostatne a spolu s dramatickým kolektívom. K najúspešnejším patrili: Májová  noc, Zaporožský poklad, Marusia Bohuslavka (1954), Vtáčnik a Natalka Poltavka (1955).

Aj napriek úspešnej činnosti v roku 1955 došlo k likvidácii operetnej skupiny. Na jej základe vznikol v decembri 1955 Poddukelský ukrajinský ľudový súbor (PUĽS), ako samostatný kolektív, ktorý však bol súčasťou UND a bol podriadený jeho vedeniu a administratíve. V rôznych rokoch  mal od 40 do 100 členov. Základom jeho repertoáru bol folklór Ukrajincov Slovenska a tzv. „budovateľská tematika“. Boli tu čísla, ba aj celé bloky, ktoré boli venované rôznym politickým jubileám.

Prvým umeleckým vedúcim PUĽSu bol skladateľ a dirigent Juraj Kosťuk, prvých choreografom – Vladimír Libovický (1906-1984). Obaja mali za sebou úspešnú hudobnú kariéru a bohatú skúsenosť. Prvý bol dirigentom Vojenského orchestra I.  československého armádneho zboru gen. L. Svobodu v ZSSR; druhý baletmajstrom národných divadiel v Prahe, Bratislave, Chuste, Ženeve a Zürichu. Na ich tradície nadviazala Melánia Nemcová (1918-2006), ktorá v rokoch 1957-1958 vytvorila pre PUĽS takmer 150  tanečných kompozícií, ktorých súčasťou bol zväčša miestny folklór. K najúspešnejším patria: Jar pod horami, Dožinky, Makovická čirjana (všetky 1957), Čardáše od Sniny (1959), Poddukelské polky(1960), Oblievačkový pondelok (1962), Spievanky moje (1963), Kolomyjky (1965), Huculský tanec (1966), Metelica (1968), Na priadkach (1969), Kozácky vietor (1970).

Niekoľko rokov vedúcim PUĽSu bol dirigent a folklorista Juraj Cimbora (1919-1989), rodák zo Svidníka. Na motívy ľudových melódií skomponoval vlastné piesne, ktoré zľudoveli. K najpopulárnejším patrí: Ej hoj, tili-tili-tili. V PUĽSe  úspešne pracovali hudobníci: Mikuláš Ladižinský, Jozef Pokorný, Václav Dvořák,  Július Selčan, Miroslav Burgr, Helena Rozgievičová, Vladimír Ľubimov, Ľudmila Poliaková-Kiričenková, Jozef Hrušovský, z choreografov – Juraj Goga, Vladimír Marušin, Stanislav Selčan, Miroslav Morochovič a iní.

V PUĽSe vyrástli vynikajúci speváci, ktorí  prišli do súboru zväčša bez hudobného vzdelania a práve pomocou súboru sa z nich stali profesionáli. Vokalisti: Mária Mačošková, Rudolf Smoter, Jozef Príhoda, Regina Jaroščáková, Mária Iljaščiková, Mária Hrabovská, Anna Basalová, Anna Barnová, Peter Jaroščák, Anna Smoterová, Michal Hudák, Jozef Pavlik, Jozef Pihula. Tanečníci: Ivan Čisarik, Lujza  Lazorová, Anna Lopatková,  Eva Bakšajová, Beáta Hlačáková, Božena Pančáková, Jaroslav Gall, Štefan Hanuščin, Iryna Morochovičová. Hudobníci: Július Šarközy, Ján Kačo, Tibor Lakatoš,  Radovan Klein a veľa ďalších. Takmer každý z nich odpracoval v súbore niekoľko desiatok rokov, poniektorí aj celý tvorivý život. Členovia PUĽSu sa zapájali aj do verejno-spoločenského života. Mnohí z nich poskytovali metodickú pomoc krúžkom ľudovej umeleckej tvorivosti.

Za 52 rokov svojej činnosti v rámci Ukrajinského národného divadla a Divadla A. Duchnoviča (1957-2007) PUĽS uviedol 45 premiér, ktoré videlo  vyše  tri milióny divákov. Každá z nich mala desiatky, ba až stovku  repríz. K najúspešnejším patrili: Vitaj, život (1963), Leťte, holuby (1963-64), Ozveny hôr (1964), Ej, slnko vychádza (1971),  Život je láska (1974), Poddukelské kvety (1976), Leť, moja pieseň (1981), Ej, tá žena (1989), Remeslo má zlaté dno (1990), Zahraj mi, hudačku (1992), Návrat bludného syna (1995), Cestičkami môjho života (1996).

Množstvo piesní  repertoáru PUĽSu boli nahraté na gramofónové platne, audiokazety a prostredníctvo rozhlasu a televízie piesne súboru sa dostávali k ďalším miliónom poslucháčov.

V rokoch 60.-80. 20. storočia PUĽS reprezentoval ľudové umenie Ukrajincov na Slovensku počas 35 vystúpení v mnohých krajinách sveta: Ukrajina, Rusko, USA, Kanada, Tunis, Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko, Nemecko, Dánsko, Nórsko, Švajčiarsko, bývalá Juhoslávia, Poľsko, Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko a Rakúsko.

V 90. rokoch aj PUĽS prežil istú krízu. V roku 1990 v názve súboru sa prídavné meno ukrajinský zamenilo prídavným menom umelecký. Slovenská skratka zostala tá istá PUĽS, ukrajinskí sa zmenila na podstatné meno „Puľs“ ( do slovenčiny sa to prekladá ako pulz, tep). V tejto súvislosti to bol pokus zmeniť tento umelecký kolektív na východoslovenský súbor. Tieto pokusy sa zavŕšili neúspešne, aj  naďalej mal charakter ukrajinského umeleckého kolektívu, hoci sa neuzatváral do úzkeho národnostného rámca, pre ktorý bol vlastne vytvorený. V 90. rokoch a začiatkom tohto storočia umeleckým vedúcimi boli: Vladimír Ľubimov (1990-1993), Vladimír Marušin (1993-1995), Rudolf Smoter (1996-1999), Juraj Švantner (1999-2003) a Miroslav Morochovič (2003-2005). Všetci sa usilovali o to, aby sa zachoval  prvotný charakter kolektívu, lenže prinavrátiť mu niekdajšiu slávu sa im nepodarilo.

V roku 2006 PULS mal 40 umelcov. Z toho sa 26 účinkujúcich (spevákov, tanečníkov, hudobníkov) oddelilo od Divadla A. Duchnoviča a stali sa samostatným súborom pod správou Prešovského samosprávneho kraja. Jeho riaditeľom a umeleckým vedúcim sa stal Vladimír Marušin, ktorý s istými prestávkami v spomínanom súbore pracoval od roku 1983. Na rozdiel od PUĽSu 50. -60. rokov, v ktorom prevládali talentovaní umelci bez špeciálneho umeleckého vzdelania, v 90. rokoch a na začiatku 21. storočia väčšia časť členov PUĽSu absolvovala hudobno-spevácke a choreografické vzdelanie.

Po osamostatnení súboru, PUĽS každoročne  uvádza  jednu premiéru, ktorá je  celkom zostavená z autentických piesní, tancov, hudby, obyčajov a obradov Rusínov-Ukrajincov Slovenska. Tieto vystúpenia sú vo veľkej miere  štylizované: Kolíska a kríž, I. časť  – vianočné zvyky (2009), Očarení pohľadom (retrospektívny program, ktorý bol venovaný 55. výročiu súboru a jeho dlhoročnej  choreografke Melánii Nemcovej (2009), Kolíska a kríž, II. časť – veľkonočné zvyky (2010), Duša plná ľudí – repertoár z rôznych regiónov Prešovského kraja, ktorý bol venovaný 100. výročiu od dňa narodenia zakladateľa súboru – Juraja Kosťuka (2011). Koncert mal veľký úspech nielen u divákov Prešovského kraja, ale aj v iných regiónoch Slovenska a na Ukrajine. Veľkú zásluhu má na tom zapojenie do vystúpenia modernej techniky a originalita odevov každého regiónu. V roku 2014 V. Marušin bol odvolaný z postu riaditeľa a na jeho miesto bol menovaný Juraj Švantner (tiež niekoľkoročný člen súboru).

Literatúra:

Мацинський І. та кол. : 10 років УНТ. – Пряшів, 1958.

Галушка Л. та кол. Ювілейний бюлетень до 20-річчя Українського народного театру в   Пряшеві. – Пряшів, 1967.

Фельбаба Й. та кол. : 25 – Українському народному театру. – Пряшів, 1971.

Дацко Ю. та кол. : УНТ на службі народу. Пряшів, 1976.

Цимбора Ю. : Піддуклянський український народний ансамбль – поширювач фольклорного мистецтва // Наукові записки КСУТ. – Т. 6. – Пряшів, 1978 . – С.  101-108.

Дробняк М. : Піддуклянський український народний ансамбль УНТ. – Пряшів, 1980.

Дацко Ю. та кол. : Піонери українського професіонального театру в ЧССР. – Пряшів, 1981.

Турок В. та кол. : 40 років УНТ. – Пряшів, 1986.

Blech R. a kol. : Encyklopédia dramatických umení na Slovensku. – Zv. 1-2. – Bratislava,1990.

Šmolková B.: Poddukelský ukrajinský ľudový súbor. – Prešov, 1994.

Турок В. та кол. : Театр світа. – Пряшів, 1996.

Pukan M.: V premenách času: Ukrajinské národné divadlo – Divadlo Alexandra Duchnoviča. –    Prešov, 2007.

Múzeá

V roku 1947 Ukrajinská národná rada Prjašivščyny(UNRP) vytvorila Muzeálnu spoločnosť, ktorá v lete 1948 uskutočnila prvú komplexnú expedíciu do dedín Prešovského kraja pod vedením vnuka Adolfa Dobrianskeho (1817-1901) Juraja Gerovského (1886-1959). Expedícia zobrala niekoľko stovák exponátov pre budúce múzeum, ale nakoľko termín jeho otvorenia sa posúval kvôli nedostatku  miestností, ktoré by zodpovedali zámeru, okrem toho nemali stáleho hospodára, preto dochádzalo k strate  exponátov. Iba pozostatky  týchto exponátov boli neskôr vystavené v Medzilaborciach, Svidníku a Prešove.

V roku 1954 bol vytvorený Prípravný výbor k založeniu Ukrajinského múzea (predseda Michal Dubay (1913-1993), ktorý počas I. slávností piesní a tancov Ukrajincov ČSR v Medzilaborciach usporiadal historicko-národopisnú výstavu. Na jej základe bolo založené Ukrajinské múzeum v Prešove. Iniciátorom jeho založenia bol Vasiľ Zozuľák a prvým riaditeľom – Oľga Hricáková (1932). V roku 1957 bolo múzeum premiestnené do Medzilaboriec. V tom istom roku poslali tu  takmer tri tisícky exponátov niekdajšieho Múzea  oslobodeneckého boja Ukrajiny v Prahe, ale bez zodpovedajúcej dokumentácie, čo  sťažovalo ich zaradenie do expozície. Všetok  fotodokumentačný a archívny materiál tejto kolekcie na základe rozhodnutia československej vlády bol odoslaný do ZSSR a takmer tisícka exponátov, ktoré tu zostali sa postupne strácali.

V jari 1958  sa Ukrajinské múzeum v Medzilaborciach spojil s Prešovským vlastivedným múzeom, kde bolo zriadené samostatné ukrajinské oddelenie. V jeseni v tom istom roku bolo rozhodnuté previezť ukrajinské fondy do niekdajšieho letného kaštieľa grófa Kazimíra Valmana do Krásneho Brodu. Tam získalo konečný názov – Múzeum ukrajinskej kultúry. Do funkcie riaditeľa v roku 1960 bol menovaný absolvent muzeálnej školy v Bratislave Ivan Čabiňák (1938), ktorý spolu so svojou manželkou Máriou venoval sa oprave kaštieľa a jeho adaptácii, aby slúžil potrebám múzea.

Koncom roku 1960 sa tu zamestnal aj spisovateľ Michal Šmajda, rodák z Krásneho Brodu. Bohužiaľ, v polovici 70. rokov v rámci tzv. normalizácie bol z politických príčin uvoľnený z práce.

9. júna 1962 bola otvorená stála expozícia Východoslovenského ukrajinského múzea v Krásnom Brode, ktorého súčasťou boli – historická a etnografická časť. Počas dvoch sezón (1962-1963) múzeum navštívilo vyše 9000 ľudí. V roku 1963 vydaním zborníka Z ukrajinského folklóru východného Slovenska ( zostav. M. Mušinka) sa začala publikačná činnosť múzea. V roku 1964 bolo múzeum presídlené do Svidníka, kde pre  jeho fungovanie bol prispôsobený jeden z troch najstarších dvojposchodových domov mesta. Počas 10. Slávností piesní a tancov Ukrajincov ČSR  bola v júni 1965  slávnostne otvorená dočasná expozícia múzea pod názvom Múzeum ukrajinskej kultúry. Stála expozícia múzea na ploche 600 štvorcových metrov bola otvorená v júni 1968, kde boli predstavené cenné historické dokumenty, významné rukopisy a staré vydania, interiér dedinskej chalupy, plné komplety ľudového odevu zo všetkých regiónov Prešovského kraja, poľnohospodárke a remeselnícke náradie. V roku 1974  riaditeľom múzea sa stal Ivan Rusinko (1940).

             Osobitná miestnosť bola venovaná ikonám 16. -19. st. V 70. rokoch expozícia ikon bola zlikvidovaná a na jej mieste vznikla „expozícia socialistických úspechov“. Do konca roku 2013 Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku navštívilo vyše 400 tisíc ľudí.

Neskôr  na dvojposchodovú budovu bolo  postavené tretie poschodie, čo dovolilo kultúrno-historickú expozíciu rozmiestniť na  ploche 1700 štvorcových metrov. V areáli múzea bola postavená dvojposchodová administratívna budova, garáže, dielne, depozitáre a pod.

V 60. rokoch pobočkou Múzea ukrajinskej kultúry sa stala Pamätná izba Alexandra  Duchnoviča v Topoli (okr. Snina), Pamätná  izba  čertižniansko-haburskej vzbury v roku 1935 a Pamätná izba protifašistického odboja v dedine Tokajík.

V roku 1988 vo fondoch múzea  bolo 58 238 exponátov, v knižnici – 39 666 kníh, vo fotoarchíve bolo 14 tisíc fotografií, vo filmotéke – 185 tisíc metrov filmovej pásky. K dnešnému dňu táto  činnosť vzrástla takmer o tretinu.

Koncom 60. rokov a na začiatku 70. rokov personálne zloženie múzea sa doplnil absolventmi prešovských fakúlt Univerzity P.J. Šafárika v Košiciach“ Miroslavom Sopoligom (1972, od roku 1976 je riaditeľom múzea), Mikulášom Rusinkom (historik-1964), Štefanom Hostiňákom (literárnym vedcom -1964), Ivanom Čižmárom (vedúci oddelenia folkloristiky –1965-1976), Vasiľom Lakatom (historik umenovedy -1966-1977), Michalom Hvizdom (1970; od roku 1987  vedúci oddelenia národopisu), Naďou Varcholovou (folkloristkou – 1972) a Jozefom Varcholom (vedúci  oddelenia  folkloristiky – 1976. Časť z nich dosiaľ pracuje  v múzeu a predstavuje základ jeho kolektívu. Každý z nich vydal  knižné publikácie, ktoré sú napísané na základe muzeálnych fondov a dôkladných výskumov v teréne.

Od roku 1965 tlačovým orgánom múzea sa stáva Vedecký zborník Múzea  ukrajinskej kultúry vo Svidníku (zakladateľ a prvý vedúci redaktor Mikuláš Mušinka – 1965-1970); ďalší – Ivan Vanat – 1966, I. Čabiňak – 1966; 1971-1972), I. Rusinko ( v skutočnosti I. Macinský – 1976-1986, M. Sopoliga – od 1988 až dosiaľ). Doposiaľ bolo vydaných 27 dielov v 31  vydaniach s počtom takmer 15 tisíc strán, na ktorých je publikovaných  takmer 600 vedeckých prác, včítane 50 monografických. Múzeum taktiež vydalo niekoľko desiatok ďalších kníh.

V roku 1975 podľa projektu M. Sopoligy začalo sa  s výstavbou  skanzenu nad areálom amfiteátru ma ploche vyše 50 hektárov, v ktorom je sústredených 50 objektov. Výstavbe skanzenu predchádzal  dôkladný terénny  výskum v 226 ukrajinských dedinách Prešovska (Prjašivščyny) – od Osturne na Spiši až k Uličskému Krivému pri Snine.  V múzeu ľudovej architektúry je  drevený chrám (Nová Polianka), desať kompletných obydlí (Osturňa, Sulín, Nižné Repaše, Jakubiany, Kečkovce, Rešov, Rovné, Snakov, Topoľa, Uličské Krivé, škola (Kurov), vodný mlyn (Bogliarka), vodná píla (Livov), kováčska dielňa (Starina), krčma (Svidník), požiarna zbrojnica (Nižné Repaše), šopa (Litmanová) a pastierska koliba (Závadka). V týchto objektoch je vyše desať tisíc národopisných predmetov a diel dekoratívneho umenia.

V roku 1983 pri múzeu bola otvorená Galéria Dezidera Millyho, ktorá  sa nachádza v deviatich miestnostiach reštaurovaného kaštieľa z konca 18. storočia (najstaršia zachovaná budova vo Svidníku). Autor  expozície – Ladislav Grešlik (1953). Základom expozície sú diela  Dezidera Millyho (1906-1971), rodák z dediny Kyjov v okrese Stará Ľubovňa, ktoré zaberajú tri výstavné sály. Je tu časť umeleckého dedičstva popredného maliara, dlhoročného  rektora Vysokej školy výtvarného umenia v Bratislave. Túto neoceniteľné dedičstvo darovala ukrajinskému múzeu jeho manželka Priska v súlade s testamentom manžela. Okrem toho sa v galérii nachádzajú ikony 16. – 19. storočia; tvorba umelcov Prešovského kraja 18.-19.storočia (Ivana Juhaseviča-Skliarskeho, Mychajla Mankoviča, Jozefa Zmija, Hnata Roškeviča), pražskej umeleckej školy medzivojnového obdobia (Ivala Kuleca, Vasyľa Kasiana, Ivana Severy, Pavla Hromnického, Mychajla Brynského ) a zakarpatských umelcov (Oleny Mondyč, Josyfa Bokšaja, Adaľberta Erdeliho, Fedora Manajla, Andrija Kocky, Ernesta  Kontratoviča a iných).

Výtvarné umenie Ukrajincov Prešovského kraja povojnového obdobia je predstavené v galérii takými umelcami ako Orest Dubay (1919-2013), Adalbert Borecký (1910-1990) ,  Július Muška (1919-2013), František Gibala (1912-1987), Štefan Hapák (1921-1997), Eva Bissová, Ivan Šafranko (1931), Mikuláš Dic (1931), Andrej Gaj (1932), Juraj Kresila (1932-2007), Fedor Vico (1944), Michal Čabala (1941-2002), Mikuláš Klimčák (1921) a veľa ďalších. Sú tu aj diela  českých a slovenských umelcov s miestnou tematikou. Galéria každoročne usporadúva  4-6 tematických výstav.

Od začiatku 90. rokov o Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku  prebiehal ostrý zápas zo strany predstaviteľov Rusínskej obrody, ktorí  v rámci  tzv. „deukrajinizácie Rusínov“  sa usilovali nasilu ho dostať do svojich rúk. V rámci tohto zápasu  sa od roku 1991  osemkrát menil názov múzea. Riaditeľstvu múzea sa vďaka ohromnému úsiliu  podarilo  ho zachrániť.  Aby sa  ukončil tento zápas, Ministerstvo kultúry SR 2. januára 2007 založilo v Prešove Múzeum rusínskej kultúry a Múzeu rusínsko-ukrajinskej kultúry vo Svidníku (takýto  bol jeho predposledný názov) vrátilo jeho predchádzajúci názov – Múzeum ukrajinskej kultúry. Obe múzea sú súčasťou Slovenského národného múzea.

Literatúra:

Русинко М. та кол.: Путівник по експозиції Музею української культури у Свиднику. – Кошиці – Свидник, 1981.

Сополига М. — Грешлик В.: Галерея ім. Дезидерія Миллого Музею української культури у Свиднику. Путівник по експозиції. – Пряшів, 1989.

Сополига M.: 35 років Музею української культури у Свиднику. – Пряшів, 1990.

Лаката Г. Науковий збірник Свидницького Музею української культури у Свиднику, № 1-15: Бібліографічний покажчик, т. 1-15 (1965-1989) // НЗ МУК. – Т. 16. – Пряшів, 1990. – С. 353-379.

Сополига М. Музей українсько-руської культури у Свиднику. Путівник. – Свидник, 2006.

Džupinková Z. Vedecký zborník Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku (Bibliografický súpis článkov č. 1-10). – Prešov, 2010.

Сополига M. Скансен у Свиднику. Путівник. – Свидник, 2008.

Сополига М. Роль музею в процесі утвердження української ідентичності населення північно-східної Словаччини // Науковий збірник Музею української культури у Свиднику. – Т. 26. – Пряшів, 2011. – С. 350-511.

…………………………………………………………………………………….

Na koniec alebo na zadnú stranu obálky:

……………………………………………………….

Prof. Mikuláš Mušinka, doktor filologických vied, akademik Národnej akadémie vied Ukrajiny, čestný doktor a profesor troch univerzít na Ukrajine.

Narodil sa 20. februára 1936 v dedine Kurov v okrese Bardejov. Stredoškolské vzdelanie získal v Bardejove a Prešove, vyššie filologické vzdelanie nadobudol v Prahe (1054-1959) V decembri  1965 v dôsledku kontaktov s ukrajinskými disidentami jeho ašpirantúra v Kyjeve bola zrušená a bol vyhostený zo Sovietskeho zväzu. Kandidátsku dizertáciu z folkloristiky obhájil v Prahe v roku 1967. V rokoch 1960-1971  – vedecký pracovník Filozofickej fakulty v Prešove, Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach; v rokoch 1972-1976 – pastier dobytka na poľnohospodárskom družstve; 1976-1990 – kurič. V máji 1990 ako rehabilitovaný vrátil sa na Prešovskú univerzitu, kde do roku 2006 bol vedúcim Vedecko-výskumného oddelenia ukrajinistiky.

Dôležité knižné publikácie: Z hlbín vekov (З глибини віків, 1967), Strieborná rosa (Срібна роса ,1970), Knižný znak šesťdesiatnikov (Книжковий знак шестидесятників, Bound Brook, USA, 1972), Volodymyr Hnaťuk a Zakarpatsko (Володимир Гнатюк і Закарпаття, Paríž, 1975), Folklór vojvodinských Rusnákov (Фольклор руснаків Войводини, Nový Sad, 1976; 2 vyd. tamtiež v 1988), Vedec s dušou básnika . Orest Zilynskyj (Науковець з душею поета. Орест Зілинський, Bound Brook, 1983), Volodymyr Hnaťuk. Bibliografia (Володимир Гнатюк. Бібліографія. Edmonton, 1987), Volodymyr Hnaťuk. Život a činnosť (Володимир Гнатюк. Життя та діяльність (Paríž, 1987,  2. vyd.  Ternopiľ, 2011), Ľudová kultúra južných Lemkov (Народна культура південних лемків, New York, 1988), Listy Stepana Rudnyckého Sofii a Stanislavovi Rudnickým (Листи Степана Рудницького до Софії та Станіслава Дністрянських (Edmonton, 1991), Akademik Stanislav Dnistrianskyj (Академік Станіслав Дністрянський, Kyjiv, 1992), Závet predkov (Заповіт предків, 1994), Volodymyr Sičynskyj a ľudová kultúra  Rusínov-Ukrajincov Slovenska (Володимир Січинський і народна культура русинів-українців Словаччини, 1995), Rytier slobody (Лицар волі. Степан Клочурак (Užhorod, 1995; 2. vyd. tam tiež, 2011), Stojí lipka v poli (Стоїть липка в полі, Edmonton,1993), Múzeum oslobodeneckého boja Ukrajiny a osud jeho fondov (Музей визвольної боротьби України та доля його фондів , Melbourne 1996, Kyjiv, 2005; Praha, 2005), Kolesá sa krútia (Колеса крутяться. Кн. 1. – Спогади (1998), Rusíni-Ukrajinci v zrkadle polstoročia (Prešov – Užhorod, 1999; spoluautorstvo), Lemko na pozadí Radocyny( Лемко на фоні Радоцини (2001), Hlas Predkov (Голоси предків (2002), Národnostná menšina pred zánikom? (2011 (spoluautor.), Oleksa Novakivskyj.Katalóg výstavy (Олекса Новаківський. Каталог виставки, Ľviv, 2012), Verný syn Prešovska. Vasiľ Kapišovský (Вірний син Пряшівщини. Василь Капішовський (2014).